Skočiť na obsah


Top Partneri: Clip in vlasy






Fotografia
- - - - -

14.-15. mája - Návrat

Napísal: miracle , 11 júl 2006 · 164 Zobrazení

Po mesiaci v Ázii si v Nemecku pripadám ako doma. Hneď na letisku nás odchytí šofér mikrobusu vyslaného českou cestovkou. Poteší to a nestrácajúc čas zakrátko smerujeme na Prahu. V mikrobuse je dobrá nálada, dopíjame vodku a zakrátko driememe. Idyla trvá len po nemecko–českú hranicu, kde vyvstáva ďalší problém. Cestovka totiž včera prepravila navyše skupinu desiatich Čechov, ktorí s ňou v podstate nič nemali, ale ako oficiálny prepravca ich musela deklarovať na colno-pasovej kontrole. A odrazu nesedia počty ľudí, ktorých do Nemecka doviezli a vyviezli. Je jasné, že ide o iné osoby, početne sme však navyše my, cez hranicu nás pustiť nechcú a sme tu ako akýsi rukojemník, kým si cestovka nevyrieši problém. Telefonuje sa, faxuje, čas ubieha, už je jasné, že spoje do Bystrice sa v Prahe nestihnú a nálada i morálka upadajú. Je večer, jedli sme naposledy ráno v lietadle a je tu problém i so záchodmi. Cestujeme piaty deň a máme toho plné zuby. Po dvoch hodinách zdržania sa problém akosi vyrieši, asi najmä potom, čo Vanda po nemecky vysvetlí colníkom našu situáciu.
Cesta do Prahy už ubehne v pohode, o desiatej večer sme na hlavnej stanici. Odpája sa Jarmila, ktorá pracuje a žije v Prahe a Maja smerujúca do Bratislavy. Zvyšok výpravy si kupuje lístky do Žiliny a o dvadsať minút nám ide vlak. Cestuje s nami Katkin muž Dušan, ktorý si čakal rodinu v Prahe. Napcháme sa aj s bagážou do niekoľkých susediacich kupé. Napokon ale všetci končíme natrieskaní v jednom, kde Dušan vybaľuje svoj batoh. Strieľa šampanské, je tu alko i nelko, pečené kurčatá, chlieb, saláma, párky, sladkosti od výmyslu sveta. Dušan, ostrieľaný himalájsky vlk, vie veľmi dobre, čo ľuďom vracajúcim sa z expedície treba. Žerie sa, kecá, spomína... a hlavne vlak nás unáša smerom domov. Postupne upadáme do apatie a driememe, miesta tu ešte nie je toľko, aby sa mohol každý vystrieť. „Tlačíme“ sa v kupé s Dinou a Táňou, každá si hľadá polohu na spanie. Uprostred noci celá dolámaná vstávam a idem hľadať voľné kupé. Zuzana je už sama, vystretá krížom cez sedadlá spí ako zabitá. Hrmocem, vetrám, ale s ňou to ani nehne. Zvalím sa na voľné miesta oproti a o chvíľu som na tom podobne. Rozlepím oči, až keď mnou ktosi trasie – sme už na hraniciach, colná a pasová kontrola.
Je ráno, už nespíme, Dušan obchádza jednotlivé kupé s raňajkami. Prechádzam dôverne známy región – Púchov, Považská a napokon Žilina.
V Žiline všetky vystupujeme. Prípoj do Bystrice a Zvolena ide o pätnásť minút. Presun na druhé nástupište, veľké lúčenie, fotíme sa s nepálskou vlajkou i transparentom. Priam symbolicky tu vyfotím poslednú snímku svojho posledného himalájskeho filmu.
Vlak do Bystrice sa pohýňa, mávame si odušu, kým nezmizne v zákrute. Pevne veríme, že to nebolo naše posledné spoločné podujatie.
Zo stanice nás vezie Evin muž. Vystupujem na sídlisku, je čerstvo po daždi a všetko sa zelená. Som doma.
Plná dojmov, ktoré človeku ostanú, a nie sú to nevyhnutne len zážitky, ktoré budem rozprávať priateľom. Chvíľu si budem musieť zvykať napríklad i na to, že jedávam sama, alebo že keď sa v noci či ráno zobudím, nebude hneď vedľa niekto v spacáku...

  • 0



Najnovšie komentáre