Skočiť na obsah


Top Partneri: Clip in vlasy






Fotografia
- - - - -

12. mája – Sklamanie a nudný deň v Dháke

Napísal: miracle , 11 júl 2006 · 135 Zobrazení

Ráno sa začalo sľubne – skorými raňajkami a odvozom na letisko (spoločne s českou partiou), aj tu formality prebehli pomerne rýchlo a ocitli sme sa s palubnými vstupenkami prakticky pred vstupom do lietadla - smer Londýn. Biman nám to zariadil s týmto medzipristátím, do Európy sa odtiaľto zas až tak veľa nelieta. Bola som vcelku rada, konečne Európa a nejaká civilizácia.
Naša radosť bola predčasná – a už si na to začíname zvykať. Pred vstupom do lietadla nám príjemne vyzerajúci Brit vysvetlil, že ako občianky SR musíme mať na cestu do Londýna tranzitné víza... Tak na toto Biman ani nepomyslel. Boli by to zrejme zaplatili, problém bol, že sa to muselo vybavovať dosť vopred. Nepríjemná sprcha pre všetkých. Čechov sa tento problém netýkal, odleteli linkou, ktorá kvôli nám a vykladaniu už odbavených batožín meškala ešte viac ako obvykle. Bude to sranda, pretože to boli ľudia cestujúci s jednou českou dobrodružnou cestovkou a mali sme ísť spoločne jej autobusom z Frankfurtu.
Náš ďalší cestovateľský osud bol jasný ako facka – nevedeli sme, kam ďalej pocestujeme ani kedy. Po ixtý raz sme si prebrali batožinu (vôbec by som sa nečudovala, keby z našich filmov po toľkom rontgenovaní ostalo veľké h...) a ocitli sme sa v hoteli. Tentokrát klimatizovanom, a to dobre – keď sa to zapne, je tu až zima.
A tak trčíme v hoteli, všetky znudené na svojich izbách. Hotel je zrejme leteckej spoločnosti – nie je tu žiadna infraštruktúra, nedá sa ísť do reštaurácie ani vymeniť peniaze, stravovať sa chodíme vo vymedzenú hodinu a sme na úplnom okraji mesta. Otrava.
Stereotypné začína byť aj jedlo. Jedálny lístok (čiže to jediné jedlo, ktoré varia) sa totiž nemení, menia sa hostia, len málokto sa tu stravuje viac ako raz. Jedlo pozostáva samozrejme z ryže, zemiakov so zeleninou, omáčky a mäsa. Názov mäso znie hrdo, v skutočnosti je to akási extrémne chudá hydina v pikantnej škoricovej omáčke, ktorú človek donekonečna oberá a žiadne poriadne mäso z nej nevyťaží. Kuchári tvrdia, že sú to kurčatá, ale Zuzana má iný názor – od začiatku tvrdí, že sú to určite netopiere. Veríme jej a názov sa vžil. Netopiere máme na každý obed i večeru a už nám to začína liezť na nervy.
Vypili sme poslednú slivovicu, prepálenú, ktorú už nikto nechcel. Naša alkoholická izba ju zvládla (bývam teraz na trojke s Dinou a Táňou) a neboli sme sami, kto mal o ňu záujem. Bola naozaj odporná.
Keď sa situácia na letisku zopsula a bolo jasné, že ešte strávime nejaký deň v Dháke, pokúšala som sa zásobiť nás alkoholom – v Duty Free Shope na letisku mali liter mojej obľúbenej Smirnoff vodky za púhych sedem dolárov. Drobný problém – boli ochotní ju predať, iba ak by som mala palubnú vstupenku, čo nám hneď, ako bolo jasné, že neodletíme, odobrali. Blbá situácia, v moslimskej krajine inde alkohol nekúpiš a snáď by nám výrazne spríjemnil pobyt medzi štyrmi stenami.
Formálne totiž nemôžeme ani opustiť tento guesthouse, odobrali nám pasy a krajinou len tranzitujeme. Na čestné slovo a dohovor so zástupcom Bimanu sa však môžeme vzdialiť, pozerať tu však niet čo a navyše tie trópy...
Predsa však jedna príjemná vec – servírujú tu kávu o piatej, s banánom a koláčikmi. Večera je dosť neskoro, zjeme netopiere, trocha pokecáme a ideme spať.

  • 0



Najnovšie komentáre