Skočiť na obsah


Top Partneri: Clip in vlasy






Fotografia
- - - - -

1.mája – Vrcholový útok

Napísal: miracle , 10 júl 2006 · 196 Zobrazení

Vyrážame o jednej v noci, naše podporné družstvo má sprevádzať lídrov po ľadovec, nesieme im materiál a tekutiny. Všetko je inak. Plazím sa hore kopcom ako vygrcaný rezanec, nemôžem sa dodýchať a pri každom pokuse o zrýchlenie zúfalo pomalého tempa bojujem s nutkaním na vracanie. I tak som z podporného družstva prvá, ale s veľkým odstupom za čelnou skupinou, ktorá ide v pohode. Sme skôr brzdou ako pomocou. Na polceste do prvého tábora na mňa v tme zdola kričí Jarmila, že Vanda nevládze. Dosť dlho na ňu čakám a beriem jej lano, s oťaženým batohom som ešte pomalšia.
Do prvého tábora prichádzam neskoro, baby sú tu už skoro hodinu, spolu s Hilom, ktorý je nervózny ako pes. Dina s Elenou si balia všetok materiál a vyrážajú do tmy nahor. Sú vo forme, napriek tomu, že Dina má hnačku. Počasie je stále neurčité, spoza mrakov však miestami vykukne mesiac. Vyčkáme chvíľu v prvom tábore, ako podporné družstvo sme svoju úlohu nesplnili. Nechávame tu fľaše s čajom a energetickým nápojom pre ich ( veríme, že úspešný ) návrat a poberáme sa tmou nadol. Dolu dôverne známou cestou (ktorou idem v priebehu štyroch dní tretíkrát ) nadávam ako pohan. Máme málo potravín, posledné dni odhadujem náš príjem tak na tretinu potrebnej dávky a logicky stále menej vládzem. Nie je to otázka aklimatizácie, ale nedostatočnej výživy. Ak je človek vo výške 5000 metrov, kde údajne nemá nič chutiť, hladný, tak to už niečo znamená. A ak si niekto myslí, že na stúpanie po kopcoch stačí čaj a slížové polievky, je blb.
Schádzam zlostná a plná predsavzatí, že na prípadnej ďalšej expedícii sa v otázke stravovania spoľahnem výlučne na vlastné chute a potrebu stravy nepodcením napriek akýmkoľvek radám a „skúsenostiam“.
Okolo piatej ráno sme opäť v základnom tábore, rozčarovaná vlastným fyzickým zlyhaním ešte dosť dlho posedávam pred stanom, než ma zima zaženie do spacáku.
Ráno sa preberiem ešte pred východom slnka a mysliac na baby netrpezlivo očakávam prvé teplé lúče. Počasie sa vylepšilo a dáva predpoklady na vrcholový útok. Na kopec po predošlom „hromadnom“ neuspechu útočí skutočná elita expedície a ak nie tieto dievčatá a teraz, tak už ho z nás nedosiahne nik.
Z vedľajšieho jedmomiestneho stanu vyliezajú dvaja bratia Česi a baliac sa na zostup vybaľujú akési potraviny. Moja apatia sa mení na živý záujem a poberám sa k nim. Pestro vykresľujem, ako útočíme na vrchol napriek tomu, že už prakticky nemáme čo jesť. Reagujú podľa očakávania a odchádzam s dvoma konzervami šprotov, tyčinkou Deli a balíčkom arašídov.
Potom sa s Jarmilou a Vandou najeme, poflakujeme sa po tábore a vymieňame si zdvorilostné návštevy v stanoch. Stále spomíname naše útočné družstvo a usudzujeme, že okolo desiatej by mohli byť na vrchole. Vládne pohoda, všetky veríme, že vylezú.
Vonku svieti slnko, ale ako obvykle duje vetrisko. Výsledok – v stane je veľmi teplo, ale vonku sa dlho vydržať nedá. Vyberiem sa k vode ( ktorá je od tábora dosť ďaleko a najmä so značným prevýšením ), naplním fľaše, spácham akú-takú hygienu a dokonca umyjem riady ( toto sme nerobili už dávno, nároky postupom času výrazne klesajú – ešus sa nanajvýš vypláchne, ak je čím, a ďalším varením sa dostatočne – pre nás – prečistí ). Dokonca sa snažím i o akýsi poriadok v stane, čo je záležitosť vyslovene iluzórna. V stane už máme na plochom kameni i „kuchyňu“, pretože pri vetre je vonku veľká spotreba plynu a kto by už kvôli vareniu vyliezal von. Mám podozrenie, že keby to trvalo dlhšie, budeme mať v stane aj záchod...
Chvíľu sa vonku „opaľujem“ v tričku a kraťasoch, než ma vietor zaženie k Vande. Ležíme vo vyhriatom stane len v spodnom prádle a kecáme. Neviem, ako dlho, keď odrazu ktosi myká stanom a hundre v cudzej reči. Hila. Vylietame zo stanu a vzápätí prichádzajú naše dve dobyvateľky vrcholu. Vítanie, objatia, radosť, prvé dojmy... Sú unavené, ale v pohode. Na vrchol vyšli pred desiatou hodinou, bolo tam dosť ľudí a Dina bola sklamaná, že zakrátko museli dolu. Podmienky boli vcelku dobré, časť ľadovca prešli voľne, len na lane, bez istenia. Strmú časť (asi 50 stupňov) žumárovali, dolu sa istili cez karabínu. Nijaká veľká bezpečnosť, ale tak to robili všetci.
Po druhej hodine sú už v základnom tábore. Elena sa rozhoduje hneď pokračovať dolu, pretože inak by asi spala. Napije sa, naje, balí a zostupuje spolu s Jarmilou. My ostatné sa rozhodujeme zostúpiť tiež dnes, ale až neskôr. Nevieme, či nám baby prídu z Chukungu pomôcť zniesť veci, je toho dosť a tak si najímame jedného nosiča a ten odchádza s ťažkým materiálom za Vandinho dozoru dolu.
S Dinou vylihujeme vo vyhriatom stane, je tu čaj, polievka, šproty a iné dobroty. Trocha kecáme a postupne driememe. Nie je nám to súdené nadlho, zakrátko nás budí Katkin razantný učiteľský pokrik a my vieme, že prišla posila z Chukungu. Má prázdny batoh, zakrátko je všetko pobalené a náš base-camp zlikvidovaný. Posledný pohľad a zostup. Nižšie nás čaká ešte Dáša, ktorá prišla s Katkou. Nasleduje vcelku príjemný zostup do Chukungu, akurát počasie sa už horší. My tri kráčane s batohami, akurát víťazka Dina naľahko, len s paličkami a balíčkom táborových odpadkov. Cítim trocha nostalgie, cieľ je dosiahnutý, začína druhá časť expedície zameraná na návrat. Ale čo už, nič netrvá večne.
V Chukungu sú naše baby v lodgi spolu s Petrovou výpravou. Prijatie je búrlivé, radosť veľká, fotí sa, rozlieva sa rum, potom dobrá večera, slivovica, čang... Počasie sa zopsulo až do výdatného sneženia, ide sa spať.

  • 0



Najnovšie komentáre