Skočiť na obsah


Top Partneri: Clip in vlasy






Fotografia
* * * * * 1 hlasov

O smrti

Napísal: dead , 20 november 2011 · 982 Zobrazení

..sa mi pise tazko. Nie preto, ze je vytrvalym strasiakom na konci mojej cesty, ktory mi za cely cas co tu som s neskryvanou davkou egoizmu pripomina svoju dolezitost /na to sa mi staci raz za cas pozriet pred seba/. Nie preto, ze zakazdym, co sa ukaze v mojej blizkosti si uvedomim, ze moja buducnost sa stava o par zazitkov lahsou. O smrti sa mi pise tazko iba z jedineho dovodu. Aj ked sa so zeleznou pravidelnostou mota stale dookola, som jej lahostajny, ja co tu ostavam. Este sme nemali tu cest, aby sme sa spoznali osobne a dama, ktorej so svojou slzou vo svojom oku nestojim o pozornost, by popravde mala byt lahostajna aj mne.

Ked niesli Brezneva v truhle po Красной площади, sedeli sme v izbe revolucnych tradicii a pozerali na ciernobelu Teslu. Smutok bol nakazlivy, asi ako smiech po piatom sluku z jointa. Najprv zacala plakat ucitelka obcianskej nauky. Mala malo cez 30 a snad to boli uprimne slzy, vtedy som to vsak neriesil. Revala aj moja triedna a plakal aj sudruh riaditel. Ja som reval tiez a asi o cosi viac, ako keby stvrtakovi vzali hracku. Ked o par mesiacov niesli tou istou cestou Andropova, plac sme uz mali nacviceny, prisel sam od seba a rychlo ho vystriedal hnev, ze v telke prerusili vysielanie vecernicka Ну, погоди!. Cernenkova posledna cesta /ten nas tiez nenechal dlho cakat/ uz nikoho nerozhadzala. Odrevali sme si svoje a utekali sa sankovat na posledny marcovy sneh. Vtedy nas nemohlo napadnut, ze zatial co Breznev, Cernenko a Andropov lezali na svojich lafetach, niekto z nas chcel urobit trojnasobne vdovy. Tieto tri pohreby boli iba suchym nacvikom, aby dnes ostali iba suchym konstatovanim.

Za cas co som robil na cintorine, uzil som si ako statista oprety o lopatu v priemere desat pohrebov do tyzdna. Jedinou mojou starostou bolo, aby jama bola dost velka a aby sme neboztika v rakve s futrom bez problemov ulozili do zeme. Narek a skupinove zalmy zneli niekde mimo nase vnimanie. V duchu sme s kolegami ciganmi preklinali pozostalych, ktori ostavali po obrade dlhsie pri hrobe a my sme nemohli do jamy nahadzat vacsie kamene, ktore sme z nej predtym vykopali. Ich natahovany zial a opakovane indukovane spomienky sa v nasom vnimani rovnali iba tomu, ze musime dlhsie ostat v robote a toto ma predsa dokaze nasrat aj dnes. Preto sa vobec nebudem hnevat na nastvaneho hrobara , ked moj pohreb nebude iny a on bude myslienkami niekde s kamosmi na pive.

V novinach dnes pisu o havarii autobusu s mexickymi putnikmi. Dvanasti z nich by uz o smrti vedeli nieco napisat, ale ich smrt je mi cudzia. Asi tak cudzia, ako mrtvy Demitra a uprdnutie hlasatelky v priamom prenose roku 2007. Ked sme pochovavali otca, smrt bola blizsie. Tu by sa uz dalo povedat, ze sa ma bezprostredne tykala. Dlhy cas potom ma tazilo poznanie, ze tu je a ze mi zasahuje do zivota. A co na to mexicky putnik? 27 decembra 87 si sadol na kaktus, mozno si z chuti zabohoval a okrem ostnov mal u prdele aj to, ze nejaky pubertiak s pocitom bezmoci dupe od zlosti na druhu stranu zemegule.

Smrt je teda osobna zalezitost, osobny prezitok a osobna skusenost. Preto sa uz nenecham ako male decko nakazit smutkom a hlupostou. Nepozeram uz na Breznevov pohreb a nehladam na youtube ten prd. Tak nam treba, nas svet je pre smrt stale velkym dvorom. Zijeme, prdime a umierame v nom ako ignoranti, nastastie. Raz vsak budeme mat moznost zoznamit sa s nou osobne. Nechapme ju ako vychodisko, ale ako prilezitost, ktora pride sama od seba. Chce to len trpezlivost, ziadne unahlene kroky a mozno potom aj ta lopata pojde /niekomu, kto tu narozdiel od nas zostava a tesi sa na poobedne pivo, alebo na prechadzku s manzelkou a detmi/ lahsie od ruky. Uprimnu sustrast posielam do toho Mexika, aj ked vam je to /presne tak, ako ten povestny/ prd platne. Zijete a o nejaky cas sa budete usmievat presne tak, ako ja teraz :)


  • 0



breznev, alebo jeho smrt, ci dokonca iba echo o nej ma zastihlo v kine, na skolskom premietani netusim coho.. jedine, co si pamatam bol riaditel na podiu, ktory tam asi chcel spachat zo smutku samovrazdu.....myslim, ze je im to uz uplne jedno.. ja nechcem umret smutna, chcela by som umret tak, aby som uz nemala potrebu a vychodisko zit, vtedy by to bola alternativa k tomu, co ma caka... vyber lepsieho zla, vtedy by to bolo ok... radsej off ako realita.. toto mi dajte zahrat...
    • 0
..ale tak zahrame :)
    • 0
je to možné ? pohreb toho s tým huňatým obočím si nepamätám ... potom si jeden druhý pamätám.alebo naopak :hmmm:jednoducho memento mori. ako by povedal Pán Wolodyjovski.alebo memento mortis.alebo jednoduchšie ... sme sem len požičaní.
    • 0
Smrť je len prechodom do iného života. Ale aký bude ten ďalší život, to záleží na tom, ako sme žili tento.
    • 0
ja by som si nerobil nadeje o nejakom prechode, lebo je celkom mozne, ze uz sme po prechode :)Tie tri pohreby si dost zivo pamatam, vtedy bol povinny smutok, aj ucitelky chodili v ciernom.
    • 0
skoda, vediet skor, ze si robil aj na cintorine, by si posluzil ako dobry zdroj k diplomovke
    • 0
hehe, ked budes nabuduce pisat diplomovku, daj vediet temu, mozno sa ma tiez bude tykat :)
    • 0

Najnovšie komentáre

Najnovší návštevníci

  • Fotografia
    flora
    17. apr 2017 - 21:52
  • Fotografia
    dodotom68
    16. mar 2017 - 14:27
  • Fotografia
    game
    4. júl 2016 - 20:01
  • Fotografia
    Martin0703
    11. máj 2014 - 00:24
  • Fotografia
    secretka
    22. feb 2014 - 08:18
  • Fotografia
    chlapeczjuhu
    9. jan 2014 - 14:51
  • Fotografia
    Hellé
    6. jan 2014 - 18:32
  • Fotografia
    trinita
    6. jan 2014 - 18:21
  • Fotografia
    sahara
    6. jan 2014 - 17:05
  • Fotografia
    Tinka3009
    5. jan 2014 - 12:41