Skočiť na obsah


Top Partneri: Clip in vlasy






Fotografia
- - - - -

Spomienka: Rok "po"

Napísal: doll , 17 január 2007 · 168 Zobrazení

Pokec. Miesto, kde som chodievala nejaký ten rok dozadu, aby som našla niekoho na pokecanie si, prípadne nebodaj aj zoznámenie. Veď možné je čokoľvek. Oslovil ma jeden mladík, fotka zaujímavá, ako skáče z obrovského mosta do rieky, v Slovinsku. Venoval sa „kaňoningu“, miloval adrenalín.
Tak som s ním hodila reč, z reči sa stali neskôr dialógy až sa to rozvinulo do príjemnejších sfér, obaja sme cítili, že by nebolo zlé aj stretnutie.
Tak som povedala, prečo nie, rada spoznávam nových ľudí. Spomínam na ten deň ako by to bolo včera. 11. júl 2005. Dokonca aj do jedného fóra som kvôli tomu začala prispievať, kvôli prekvapeniu, ktoré mi prichystal. Keď vystúpil z autobusu, nechcela som veriť, v ruke držal kvet. Podal mi ho a ja som s nemým úžasom hľadiac mu do očí, povedala „ďakujem“. Doteraz neviem čo to bolo za kvet, niečo ľaliovité.
Šli sme na vínko, posedieť, pokecať. Stretli sme sa aj na ďalší deň. Šli sme na večeru a znova sme preklábosili pol dňa. Nakoniec som ho šla odprevadiť na vlak, kedže nebol z rovnakého mesta ako ja. Býval v Pezinku, takže sme čakali na najbližší spoj tam. Vlak prišiel, rozlúčili sme sa a vo mne sa niečo pohlo. Dovtedy som nespoznala človeka, ktorý by bol natoľko vnímavý, citlivý.
Aj naďalej sme si písali cez icq a pokec. Padlo pár stretnutí, ale prišiel deň jeho odchodu. Práca mu nedovolila zostať na Slovensku. Ale to nezabránilo aby sme si aj naďalej nepísali. Začala som možno cítiť aj niečo viac, pretože po tých stretnutiach som si uvedomila, že ma niečim priťahuje. Nebol to výzor, ale to, čo z neho vyžarovalo. A nevraviac o spoločných záujmoch, vedeli sme sa rozprávať o kultúrach, aj hodiny.
Prišiel december, a aj doba na jeho dovolenku, z roboty. Hneď ako to bolo možné pricestoval aj za mnou a prežili sme opäť krásny deň. Tento krát som ho ja prekvapila, dala som mu veľkého plyšového macka. Pamätám si na ten deň aj preto tak dobre, lebo si spomínam na moju hanblivosť. Z jeho strany som mala pocit bol aj nejaký pokus o niečo bližšie, ale ja som bola strašne vyľakaná. Cítila som tiež to isté, ale asi som sa bála zakročiť, aby som to nepokazila. Opäť vyprevadenie na vlak ... a nikdy by ma nenapadlo že aj posledné.
Sršala z neho taká veľká radosť, že už sa mu to končí, že 19. januára už poletí domov a bude so svojou rodinou. Aj sme sa bavili o tom, že sa možno vráti, na dobu pol roka. Páčilo sa mu tam.
A ja si spomínam aká som bola vyjarená keď som prišla domov, bola som ako slniečko, vysmiata a šťastná, že som s ním bola.
Opäť nastalo obdobie keď sme boli v kontakte iba cez internet. No a toho môjho macka si zabudol vziať so sebou do zahraničia. Nechal ho doma. Pár dní pred odletom sme si napísali poslednú správu na icq, keďže už všetko balil a neskôr nemal prístup na počítač.

Zrazu mi jeden chladný štvrtkový večer volá kamarátka, aby som si zapla správy, že padlo lietadlo s vojakmi.
On bol vojak.
On bol v Kosove na misii.

Ako prvé som si hneď dala dokopy, že čo je dnes za deň, a potom som si to uvedomila. Dnes leteli domov. Neverila som do poslednej chvíle. Volala som na jeho číslo, nič, číslo nedostupné.... Stála som pred televízorom hodiny, len aby som sa dozvedela niečo, čo by ma ukľudnilo, niečo potešujúce. Nič také však nezaznelo. A keď bolo vyhlásené že prežil iba jeden muž, a nebol to ročník ten, ktorý by som najradšej počula, úplne som sa v tom momente zrútila, padla som na zem, a plakala som, plakala som hodiny, ustavičný nárek, v noci som nespala, bolo to najhoršie obdobie v mojom živote. Hlavne čo sa emocionálnej stránky týka.

Prišla posledná rozlúčka, brala som to ako niečo, čo musím urobiť, čo ma vnútorne upokojí. Bolo to strašné, toľko náreku a bezmoci na jednom mieste, predo mnou veľká fotografia, ktorú držal vojak, a vedľa truhla a na nej slovenská vlajka. V pozadí hral vojenský orchester. Bolo to strašné i krásne zároveň. Bola to rozlúčka na úrovni, určite by si také niečo prial.
Keď už som si ako tak osušila slzy, zrazu pustili Flying home a truhla začala klesať, postavili sme sa....avšak ja som nevládala, a padla som na stoličku, strašné, strašné....
Bratislavou som potom prešla ako bez duše, oči krvavé od neustáleho náreku.

S jeho rodinou som sa osobne nepoznala, len som sa pustila do reči s jeho sestrami, cez internet. Vzápätí mi napísal aj jeho tatino ... a nakoniec naša debata skončila pri tom, že by si teraz prial, keby som s jeho synom čakala dieťa. Zaskočila ma jeho otázka, ale na druhej strane som chápala čo to pre otca, ktorý mal jediného syna, muselo znamenať.
A keď som sa opýtala, čo je s jeho mackom, iba odpovedal: „Ten sedí na kresle v jeho izbe, a hľadí na jeho fotku“.
V tom momente som si uvedomila, že to že toho macka zabudol vziať so sebou znamenalo, že mal ostať ako večná spomienka. Navždy.
Teraz, po roku, stále sú chvíle, keď sa z ničoho nič rozplačem a myslím naňho. Myslím na celú tú tragédiu ako na obrovské nešťastie....
V izbe mám zarámovanú koláž jeho fotiek, nikdy ju neodložím, nikdy nezabudnem....
To ti sľubujem....

  • 0



Na tie dni si spomínam. A spomínam aj ako si čakala na menoslov pasažierov toho nešťastného lietadla. Žiaľ zlé predtuchy sa vtedy vyplnili, aj moje, aj tvoje.
    • 0
Taký smutný príbeh až ma to skoro rozplakalo. A ľudia mi dávajú mínusové reputácie ako keby som bol bezcitná obluda... :-((
    • 0

Najnovšie zápisy

Moje albumy vo Fotogalérii

Najnovšie komentáre