Skočiť na obsah


Top Partneri: Clip in vlasy






Fotografia
- - - - -

Strach./3/

Napísal: Jozef50205 , 22 jún 2008 · 143 Zobrazení

Dedina na čele s richtárom prežila to najhoršie ,čo ich mohlo postretnúť. Ale šťastie tentokrát stálo na tej správnej strane. Život v tomto regióne nebol nikdy ľahký, vysťahovalectvo našťastie ustalo počiatkom tridsiatich rokov,politickí zástupcovia Slovákov , v tejto doline i zástupcovia Nemeckej menšiny, v Československom Národnom zhromaždení presadili dokončenie železničnej trate na normálny širší rozchod, čím kúskovitá úzkokoľajka zaniká a tovary,polotovary aj samotná výroba naberá iný rozmer, i keď tiež to nebolo ľahké, i páni českí bratia tvrdo brojili proti navýšeniu výdajov v štátnom rozpočte a v dobe, keď svetom hýbala veľká hospodárska kríza.Podobne to bolo i v rudnom baníctve, keď štát ako majiteľ kvôli hospodárskej recesii mál snahu bane zakonzervovať a svojich zamestnancov prepustiť,ale neochvejnosť poslancov zo Slovenska primäla Československú vládu ku kompromisu a bane síce ťažili, ale iba s päťdesiat percentnou zamestnanosťou a zníženým odmenami, prepustení baníci sa tak prednostne mohli načas zamestnať na výstavbe železnice, čo v týchto horských podmienkach znamenalo mnoho tunelov v neprístupnom teréne, teda ich zručnosť bola na nezaplatenie. Dokončenie a uvedenie trate do prevádzky dopomohlo celej doline nielen v zamestnanosti, čo richtári a zástupcovia miest očakávali , ale aj rozbeh mnohých podnikateľských aktivít, živnosti a teda aj prísun financii do pokladní obcí a tým výstavbu nových škôl, elektrifikácia, výstavba pevných murovaných mostov a pevných ciest, obecných konzumov, kde si ľudia mohli lacno nakúpiť za veľkoobchodné ceny. Postupne i bane išli naplno , otvárali sa nové náleziská, spúšťali sa nové pece na spracovanie, či už železa alebo medi. Železnica sa stáva nepostrádateľnou a znamená prosperitu celej oblasti. A preto aj tá precitlivelosť richtára i kvôli ohrozeniu blízkej dediny, keď vyhodením mosta sa prerušila doprava nielen zásobovania nemeckej armády na východe, ale aj možného zastavenie výroby blízkej fabriky, ťažby rúd v baniach, odstávky okolitých píl i ťažba dreva v obecných lesoch.
Po pästnom rozhovore richtára s veliteľom partizánov, keď ten sa pozviechal a vypľul na dlážku krv, ani nestačil si poutierať ústa a už ho mohutný chlapisko richtárisko držal za golier, vyvliekol pred úrad, za nim letel i nemecký automat, len že ho netrafil do hlavy a tu padli richtárove slová :" A teľo ty len povym, obchadžaj naše selo na široko daleko, bo raz vujna skončit a keď iši dajakoho z našoho sela Nimci zabijut, i ty pujdeš za nim." Veliteľ, i keď bol rodák vedel, toto nie je sranda, richtár nikdy nežartoval a čo povedal, to aj splnil. Partizáni dedinu obchádzali a dokonca keď Nemci aj s Maďarmi zaujali obranu pred postupujúcou Červenou armádou, nepodnikali útoky, i keď predsa vyhodili do vzduchu blízky tunel, železničný most a malú vodnú elektráreň, čo chlapi v krčme hodnotili:" Šak vun bul furt šaleny, od narodžiňa mu to nemysľilo, a iši keď sa napije paľinky, ta už nema rozuma nijakoho. Rusy u našich zahrodoch a vun vyšmarit do vzduchu tunel, must i turbinu, ta teraz sme bez elektriky,vlaky i štreku bude treba nelen nam, ale i Rusom, šak sa len dachto najde čo mu zasj pysky rozbijet."
Napriek už blízkej vojne dedina si žila svojím životom. Jurija na tretí deň pochovali aj napriek tomu, že bol asi pravoslávny alebo skôr neznaboh, v kostole sa ani raz neukázal, obec a farár mu vystrojili katolícky pohreb, kde bola skoro celá dedina. Jurij bol prvá a posledná obeť tejto vojny v obci, ak neratáme jedného padlého v Rusku a jedného poddôstojníka Slovenskej armády v povstaní a Nemca z blízkej dediny, ktorého ďalší Nemec, ale v Nemeckej uniforme postrelil, pričom zistil, že je to jeho vlastný rodný brat , i zomrel mu v náruči a ten si potom prehnal mozog guľkou.
Toto asi bola celá druhá svetová vojna v tejto dedine, a to akože bolo najdramatickejšie miesto v tomto regióne, ak nerátame blízke mestečko, ktoré na tri dni obsadili partizáni na čele s naším známym veliteľom, a pokiaľ bola v krčmách pálenka do vtedy zopár guľometov držalo nemeckú posádku na dištanc, keď už nebolo čo piť, odtiahli. Našťastie obete neboli ani na jednej, ani na druhej strane.Možnože sa dohodli, posádka bola prevážne z Heimatschutz,
mali iba jeden ťažký guľomet a limitované množstvo streliva.
Asi štrnásť dní pred príchodom Rusov dedinu obsadila neveľká jednotka Wermachtu a jedná batéria húfnic maďarskej armády sa usadila na blízkom kopci z východnej strany a namierila hlavne na jedinú cestu ako na dlani. Ďalšia batéria
diel bola západne niekoľko kilometrov za dedinou. A toto už bolo vážne.Ktorý predstaviteľ obce by chcel v jej blízkosti
delostrelectvo. Malá posádka Nemcov, ktorá sa usadila hlavne na východnej strane , postavila zopár ťažkých guľometov do blízkých kopcov a prvých domov postavených z kameňa blízkeho kameňolomu asi po týždni zdupkala. Z večera do rána ich nebolo a nechali honvédov napospas osudu. Dokonca mali tak naponahlo, že zásoby munície, ale i zbraní ponechali len tak. Richtár zvolal urgentne zasadnutie zástupcov obce:" Nimci utekli. To je dobrji.Jem taľifunoval
s nimeckymi richtarjmi, že Rusy prelomyly frontu dolou na juhu i na vychodi, ale čo možeme maty strach, to sut maďarsky dela pri a nad našim selom, a s tym my musime dačo spravity. Bo keď začnut stryľaty, Rusy nebudut čekaty
a čiš budut striľaty a kym sa zastriľav, ta cjilo sela može buty znyčeno. Musime sa stritnuty s maďarskym velyteľom a dajak spravyty naj nebojujut. Šak maďarsky sme iši nezabuly. Len žeby zasj partyzane nespravyly dajaku somarynu. Zochabym po našoj spojky odkaz velyteľovy naj zochabjav Maďaroch na pokoji. Keď by dačo trebalo daty, či paľinku, jisty, chcu maty voľnu ruku, tak jak keď nas chcily vypality Nimci." Zástupcovia súhlasili a doporučili, aby pri jednaniach bol aj bývalý veliteľ Hlinkovej gardy a predseda Hlinkovej slovenskej ľudovej strany, ktorý tak dobre čítal nemeckú trestnú rotu a ich veliteľa,keď chceli vypáliť dedinu, ale aj preto, že perfektne ovládal niekoľko rečí, veď život človeka naučí a on bol zo desať rokov v Amerike, za mlada študoval v Miškolci.
Každému v dedine bolo jasné, ak začnú maďarské húfnice páliť a jedno, či na východ alebo juh, vždy to bude na postupujúcu ruskú armádu a ti ľahko svojím prieskumom zistia odkiaľ na nich padajú granáty. To sa nemôže stať. Nakoniec vždy býva tak:"Človek mieni,život mení" a tak to bolo aj s maďarskými batériami diel. Iba niekoľko hodín po stretnutí obecných zastupiteľov, keď už všetko bežalo, ako bolo dohodnuté včítane vyslanie spojky k partizánom začali ponad dedinu lietať granáty a dvakrát to nebolo príjemné. Dedinou zmietal strach. Richtár bol v koncoch a v duchu sa modlil, aby nikoho nezabilo. Podľa zvuku letiacich granátov a výbuchov mu bolo jasné, že odstreľujú východnú časť obce zvanú Pod strednou horou, ale tam je aj batéria húfnic . Ak partizáni navádzajú Ruské delostrelectvo na Maďarské postavenie, tak sa celkom dobre striafajú a tým by dedina okrem tej jednej časti bola mimo dostrelu. Každú chvíľu očakával návrat vyslanej spojky, bolo to dievča a práve z tej časti obce, kde teraz padali granáty. Ako streľba nečakane začala, tak aj skončila. Našťastie zo Strednej hory nebolo vidieť žiadny dym a domy tam boli iba dva. Medzi tým sa vrátila spojka, ktorá vybavila odkaz veliteľovi, takže partizáni určite nenavádzali ruské delá. Ako sa neskoršie richtár dozvedel jeden z granátov dopadol iba zo dvadsať metrov od jedného z domov a tlaková vlna gazdovi sfúkla časť strechy na šope a asi tri dopadli zo dvesto metrov od palebného postavenia honvédov. Nakoniec pri snahe richtára stretnúť sa s veliteľom Maďarov ani veľmi nemusel konať, pretože on sám navštívil úrad a ako vysvitlo konajúce sa odstreľovanie bolo obrovským nedorozumením, keď jedná maďarská batéria húfnic strieľala na inú, a vraj sa to prísne vyšetrí. Richtár usadil poručíka honvédov a ponúkol ho domácou slivovicou. Je to už pekných pár rokov, čo nehovoril maďarsky, i keď pri obchodoch ešte pred vyhlásením Slovenského štátu často chodil koňmo vozom, cez blízky vrch po horských chodníkoch to bolo snáď šesť hodín chôdze, ale ako Maďari okupovali juh, a to je už skoro sedem rokov, od vtedy sa zaprisahal, že maďarsky neprehovorí, neurobí tam ani jeden obchod. " No čo. Dajak bulo, dajak bude. Je mi proti sersti, i volosja sja mi dupkom stavjav, ale pro selo i ľudy šytko. Iši aj moju paľinku s nim budu pity, len naj bude dobrji." Ledva sa mu z hrdla vydralo oslovenie, ani nepoznal svoj hlas, ako keby to ani nebol on:" Az Úr......... " Rozhovor naberal na obrátkach a ako vysvitlo veliteľ sa prišiel ospravedlniť, čo richtára prekvapilo. Medzi tým prišiel veliteľ gardy a rozhovor nabral spád. Maďar vôbec nevedel, že bola prelomená fronta a vzalo ho to poriadne. Bodaj by nie, veliteľstvo mali za vrchom oproti a to už bolo v rukách Rusov. Richtár aj s veliteľom gardy kuli železo kým bolo horúce. Nadporúčikovi sľúbili pomoc, za podmienky, že nebudú bojovať. Tak sa aj stalo, len Maďar požadoval civilné oblečenie pre celú jednotku. V priebehu niekoľkých hodín bola dedina slobodná, bez ozbrojených cudzincov. O dva dni do dediny z juhu vstúpili ruskí vojaci. Už nemali čo oslobodzovať, dedina sa oslobodila zásluhou umnosti svojich zástupcov.

/ Z poznámok.../

  • 0



Náhodný obrázok z albumov

Západ slnka 30.X.2008

Hľadať v mojom Blogu

Najnovšie komentáre

Kľúčové slová

    Moje albumy vo Fotogalérii