Skočiť na obsah


Top Partneri: Clip in vlasy






Fotografia
- - - - -

jsdbjkfjv /Poznámky VIII./

Napísal: Jozef50205 , 31 október 2008 · 153 Zobrazení

Asi po dvadsiatich minútach rýchleho presunu z miesta stretu s horskými strelcami sme si dali pauzu na ošetrenie zranených a na poradu, kde nám, ktorí sme jednali s dôstojníkom SS bolo vytknuté, že sme od neho nezobrali mapu alebo nezistili, aká je vlastne naša poloha. Bola to obrovská chyba, ale vtedy ani jedného z nás nenapadlo v takej situácii v akej sme sa nachádzali dávať podmienku, že chceme mapu lebo nevieme aká je naša poloha. Po krátkej porade sme sa rozhodli zísť do najbližšej dediny alebo mestečka a vzdáť sa Američanom, ak natrafíme na aktívnu nemeckú obranu obídeme ju, zbrane použijeme iba na ochranu vlastných životov.Ľútosť nad našou naivitou bola oneskorená, keď sme už len mohli konštatovať: Nami zamietnutý prechod do Švajčiarska bol obrovský omyl, ale väčšina rozhodla, ide sa domov, tak sme išli. Obava z ďalšieho stretu s ešte pravidelnými jednotkami SS pohybujúcimi sa v tejto časti Alp bola namieste, keď asi po troch hodinách pochodu sme opäť naďabili na veľkú asi stopäťdesiat člennú ozbrojenú skupinu Nemcov.
Poslucháč z poza stola pri silnom svetle lampy si robil krátke poznámky, nalieval kávu z termosky a pofajčieval. "Promiňte, tady vám na chvíli skočím do řeči, držte myšlenku ! Nebylo vám divné, když jste měli ten bojový střet s Němci v lese,že i když jste byli obezřetní zautočila na vás jednotka SS? Neměli jste dojem,že tá mala jednotka SS plnila nějakou špecilani misi? Nebili vam něčím podezřelí? Výzbroji,výstroji,výzorem,řečí nebo něco jiné, co ve vás vzbudilo zájem. " Až na disciplínu , ani nie, ale tá bola u vojakov SS normálnou záležitosťou, ale predsa na niečo si spomínam,pri ošetrovaní jedného zo zranených mu bola daná prednosť pred ostatnými, aj keď bol hodnosťou SS Obermann, zatiaľ čo SS Rotenfuhrer musel čakať. Viem to lebo ich veliteľa som mal v optike mojej pušky a ako jeden z posledných som opúšťal stanovište. Toto určite mohlo byť podozrivé, ale my sme mali iné starosti. " A hodnost oficiera s kterým jste smlouvali ?
" Boli vystrojení asi tak ako my, samozrejme až na značenie príslušníkov SS . A šarža ? Obersturmfuhrer." A výzbroj? " Nič moc, dokonca my sme boli lepšie vyzbrojení. Snáď, čo ma zaujalo bola vysielačka. Na také malé družstvo kvalitná vysielačka. Ale v SS vždy disponovali tým najlepším. " Mohli by jste mi říct přibližnou vaši polohu v té době ?" Podľa pohybu spojencov ,a že to bolo niekoľko dní,keď sme prechádzali okrajom Salzburgu, možnože takých štyridsať kilometrov juhozápadne od mesta, ale kľudne to mohlo byť aj viacej. " Když jste byli skoro účastní v první přestřelce mezi spojenci a SS, proč jste nehledali skulinku jak se dostat na druhou stranu?" To sa nedalo, bola to bitka tankov i delostrelectva a keby sa pohla taká skupina oproti Američanom, tí by nás považovali za protivníka, a keby sme išli bez zbraní, tak SS by si z nás urobili strelnicu. Vtedy to bola zapeklitá situácia a my sme nechceli riskovať.Nik z nás sa necítil byť hrdinom a tak voľba stiahnuť sa do úzadia a prekľučkovať nemeckými,spojeneckými líniami, získať civilné oblečenie bola až príliš naivná. Už po troch dňoch blúdenia Alpami nám bolo jasné, že sme sa mali držať Nemcov a zdrhnúť do Švajčiarska. " Tak tedy, to byla velká chyba:tam by se vas ujal Červený kříž a byly by jste jako ve vatičke." Zaceril sa. " Dobrá, už to můžete skráťit."
Stopäťdesiat príslušníkov elitnej jednoty SS sme mali ako na dlani, no vtedy sme boli presvedčení, že oni nás nevidia, predsa obozretnosť po poslednom incidente bola veľká, ale pravdepodobne prieskum SS bol lepší, ako ten náš. Opäť sme ostali na okraji lesa a v oveľa nižšej nadmorskej výške ako doposiaľ. Z diaľky rozsiahleho úbočia lúk a pasienkov čiastočne pod snehom sa hrdila usadlosť a práve tam smerovala dobre vyzbrojená motorizovaná jednotka SS, ktorá ako sme sa neskoršie aj presvedčili previedla perfektnú prácu ako rekognoskácie terénu, tak aj prieskumu. A tu niekde začali naše najväčšie problémy počas púte Alpami. Pohyb Nemeckých jednotiek údoliami,priesmykmi vzbudzoval dojem určitého chaosu, ale nebolo to tak, všetko bolo plánované. Alpy sa stali nedostupnými, mali byť poslednou baštou,kde zbytok stále oddanej armády mal do poslednej kvapky krvi brániť záujmy veľkého Nemecka a svojho vodcu , ktorý práve v Alpách mal mať svoj hlavný stan po páde Berlína. V tom zmysle sa vyjadroval aj náš nemecký veliteľ, ktorý aj napriek tomu, že opustil jednotku do posledného momentu svojho veliteľského postu tvrdil o nasadení najnovších zbraní, ktoré Nemecko už má k dispozícii len je problém pri neustalých náletoch ich vyrobiť vo väčších množstvách a dodať na frontu. " Jo , to co říkate je pravda, ale my nejsme zvědavi na vaše hodnocení celkové vojenské,politické situace v te době, ale to co jste dělali, jak jste to dělali, proč jste to tak dělali, a zajímaji nás vaše poznatky. " Neviem načo vám to bude, veď vojna už dávno skončila a čo ste chceli zistiť to ste už zistili. Takých príbehov,ako vám tu hovorím bolo až až a určite oveľa zaujímavejších . " My rozhodujem, co je , není interesantné, takže pokračujte." Jednotka SS smerujúca k rozsiahlej usadlosti pravdepodobne nebola jediná operujúca v tomto priestore, kde sme sa práve nachádzali. A nielen to, tieto dobre vyzbrojené,vystrojené malé a stredne veľké nemecké jednotky vedeli o sebe a navzájom si podávali informácie. Tak to vyzeralo, že vôbec nemusia so sebou vláčiť zbytočnú záťaž nielen muníciu,zbrane, ale ani potraviny,benzin, toto všetko mali k dispozícii na určených miestach pravdepodobne v určitom dopredu stanovenom koridore, vytýčených dobre pripravených miestach, tak aby Alpy sa stali dlhodobo nedobytné,nepriepustné nepriateľovi, kde určite mal prečkať aj samotný fuhrer , ostatní pohlavári ríše, vedecké kapacity, fyzici,chemici,biologovia,lekári, pri dokončení tajnej zbrane, ktorou by boli donútení spojenci podpísať zmluvu o neutočení a s Rusmi by sa boli vysporiadali i sami.
Už v Schwarwalde sme boli svedkami,ako špeciálne útvary SS na určených miestach pripravovali tajné zásoby munície.zbraní,potravín,liekov,palív.
Po zistení, tadiaľ asi so zdravou kožou neprejdeme pohli sme sa v skryte lesa pozdĺž lúk podľa slnka na západ.
To sme ešte nevedeli,že ideme vpred ďalšiemu stretu, ale tentokrát už so špeciálnou jednotkou SS, a myslené špeciálna nielen iba výcvikom, ale i výzbrojou. Naše šťastie bolo v tom, že výzbrojou ktorou disponovali nebola pravdepodobne sto percentná a že i my sme boli vycvičení nielen bojovať niekde v zákopoch, ale i zabíjať na každý spôsob. Oblasť v ktorej sme sa nachádzali bola pravdepodobne spádovou oblasťou obrannej línie, kde pôsobilo niekoľko útvarov, ktorí o sebe vedeli a my sme tam fakticky nemali čo robiť. Jednoducho sme boli nežiadúci a tým pádom nepriateľ, ale k tomu sa ešte dostanem. Podľa vašich vyjadrení pane, pravdepodobne budete mať záujem práve o toto, čo teraz budem uvádzať. " Jak to víte, co mně bude víc ,nebo méň zajímat ? " Myslím si to. " Jo, hmmm , pokračujte ! " Presúvali sme sa indiánskym spôsobom so zaisteným čelom i zadným vojom, vždy čo najtichšie a vždy s prstom na spúšti.Jedná skúsenosť stačila, no napriek tomu sa stalo to, čo sme nepredpokladali. Prišlo to neočakávane , bolo to šokujúco prekvapujúce a z hľadiska vojensko-strategického veľmi účinné, i keď ako sme neskoršie konštatovali takticky a zbraňovo nezvládnuté. V prvom momente sme mysleli, že je to mínometný alebo delostrelecký útok do ktorého sme sa dostali nejakým omylom, ale pravdou bolo, že to čo v blízkosti nás vybuchovalo,trhalo kry, stromy a rozhadzovalo naďaleko zeminu a topiaci sa sneh neboli granáty. Pri prvých výbuchoch sme okamžite zaľahli a každý hľadal ,čo najvýhodnejší úkryt pred črepinami alebo nedajbože priamym zásahom. No črepiny jednoducho neboli, iba závan teplého vzduchu a silná tlaková vlna, oveľa silnejšia ,ako pri takej intenzite výbuchu býva. Viem ,lebo asi pätnásť metrov odo mňa dostal zásah vyvrátený strom, kadiaľ sa pred chvíľou presúval môj druh.Zo stromu lietali triesky,záblesk bol tak intenzívny až ma oslepil, našťastie kolega bol už vtedy inde, ale ušné bubienky mu praskli a krvácal z oboch sluchovodov. To čo rozmetalo pol stromu nebol mínometný granát ani nič kovového, ale akýsi guľový blesk, ale sfarbený jasno žlto. Nerozumel som tomu a nebol som sám. Trvalo to iba niekoľko sekúnd, ako sme zaľahli do obranného postavenia, pričom sme na seba pokrikovali menami, či niekto nie je zranený.Až na priateľa s prasknutými ušnými bubienkami bolo všetko v poriadku. Našou základnou úlohou bolo prežiť, i keby ten útok bol pod taktovkou samotného Lucifera , nič sa na tomto fakte nemenilo. Prisahali sme , že jeden druhého neopustíme, budeme si navzájom pomáhať a nebolo dňa, aby sme spoločnou modlitbou neprosili nášho Pána a Matku Božiu o pomoc a ochranu. V prvých momentoch útoku na našu pozíciu sme vôbec nevedeli odkiaľ na nás pália. Až po niekoľkých sekundách bol pohyb zo zadu, teda prepad bol od zadu na zadný voj našej jednotky. Zadné rady postupne prebehovali dopredu a predné do zadu, tak aby sme vytvorili obrannú palebnú a priehradnou paľbou účinnú líniu. Nech to bolo čo chcelo,ale to čo nás pálilo svojimi zbraňami boli iba ľudia. Naša odpoveď zo všetkých zbraní musela byť účinná, pretože počet svetelných gúľ ustával a my sme začali ustupovať a navzájom sa kryli kryciou paľbou. Pretože som bol veľmi dobrý strelec mal som za úlohu vždy odchádzať posledný samozrejme tiež krytý streľbou svojich druhou. Pri tretiom alebo štvrtom pohybe na ústup som musel nabíjať moju zbraň, pričom sa mi nejakým nedopatrením skrížil záver a nemohol som tam dostať nový zásobník. Mal som pri sebe ešte pištoľ a na chrbte prehodenú "snajperku , " ale nechcel som sa vzdať dobrej poloautomatickej pušky. Bolo to iba zopár sekúnd , čo som zaváhal a nepresunul sa počas krycej streľby, čím som ostal stopercentným cieľom nepriateľa. Medzitým sa zmenila situácia v používaní nových zbraní, ktoré pravdepodobne neboli až tak technický dokonalé a povetrím sa nieslo nám dobré známe " pískanie guliek. " Moje trápenie s puškou som ukončil jednoducho,odhodil ju nabok a šmátoril po pištoli, čo tiež nebolo jednoduché, pretože som bol ovešaný ako vianočný stromček a medzitým zaľahnutý pod koreňom spadnutého smreku som začul dupot a dychčanie, pretože pištoľ ostala niekde v púzdre ku ktorému som sa nemohol dosať, vytiahol som útočný nôž a vykukol, na moju pozíciu sa valil obrovský chlap, ktorý má vôbec nevidel. Rýchlym a presným pohybom som nožom chlapa od spodu bodol do rozkroku až som cítil ako sa kov zastavil na kosti, ten sa v bolesti zohol a druhým bodnutím som ho pichol do oka,až hrot noža zaškrípal o oceľovú priľbu. Zrútil sa vedľa mňa do môjho skrytu. Nemal som čas všímať si podrobnosti na tom chlapovi. Jeho výzbrojou bola aj poloautomatická puška, ktorou sa mi podarilo zastaviť postup nepriateľa, pričom sa naisto dvoch trafil, medzitým som prebil: Vojak ktorého som zabil nožom mal na chrbte prehodenú zbraň podobnú puške, ale bez záveru, zásobníka,z ktorej trčali zvinuté káble do akejsi "sumky " upnutej na opasku. Na očiach mal tmavé okuliare, ktoré mu boli proti môjmu nožu nanič. Čo ma v rýchlosti ešte zaujalo bolo značenie, ktoré som ešte nevidel. Na límci mal vojak tri zlaté blesky, zatiaľ čo vojaci SS mali iba dva a strieborne. Po opätovnom vyprázdnení zásobníka na nepriateľa som opäť prebil a v rýchlosti ešte prehľadal zabitého vojaka, či nemá pri sebe mapu.Bohužiaľ, ale zobral som si dva granáty, v tom momente som si myslel, že sú to klasické obranné granáty. Kamaráti vedeli o mne,že som zaostal, nevedeli, či kvôli zraneniu, ale keď videli, že som zložil ďalších dvoch vojakov a som v poriadku vrátili sa mi pomôcť a neprestajne kryli môj ústup.
" Už tady sedíme dost dlouhou dobu,pane. Co řeknete, když se chvílinku popřetahujem kosti,zapálime cigaretu?" Nie som proti:Ale mohol by som vás poprosiť o odpoveď na jednú otázku? " Když to půjde,proč ne." Kto sú to tí dvaja páni v podiali hangáru? " Tak, bohužel pane.To je jen jejich vůle." A keď poviem, že ich poznám. Čo vy nato? " Pro mně neni důležite vaše znalost jejich identity."
Mladík sa postavil zo stoličky,ponaťahoval a medzitým neznámy otvoril ďalšiu termosku a nalial do pohára od kávy a sebe opäť do vrchnáka a ponúkol :" Čaj s rumem ," a ukázal na stôl, aby sa ponúkol. Chlapec zo dvakrát chlipol : Chutný , povedal, a veľmi sladký. Asi dotyčný aj takýmto spôsobom si chcel osladiť život. Zapálili si cigarety a bez slova naďaleko vyfukovali dym. Tak teda neviem, čo je pre nich z mojej výpovede zaujímavé? Niečo určite áno, veď robil si poznámky alebo to tak vyzeralo. Keď som si bral zo stola pohár popísané hárky i dokumenty zakryl fasciklom.
Chcel zmiasť neznámeho za stolom a z nenazdajky osloviť tých dvoch v pozadí, čo určite by prekvapilo všetkých, ale rozmyslel si to a ponechal to na ešte príhodnejšiu chvíľu. Nedalo mu pokoja, hlasy ktoré identifikoval chcel zmiasť ich oslovením, teda jedného z nich naurčito. Veď mu bol veliteľom a aj priateľom, no teraz sa schováva za civilným oblečením s klobúkom na očiach , dlhým kabátom s límcom hore. Nepáčila sa mu takáto hra, ale povolávací rozkaz platil, a či chcel alebo nechcel vedel,že to musí absolvovať, pretože dotyční, ktorí ho sem dali doviezť to tak chcú a on s tým nič nenarobí. Ale predsa stále mal výhodu ,už či v identifikácii dvoch z troch neznámych, ale aj vo svojej výpovedí, ktorú si nemali ako overiť, teda mohol doplňovať prílohy ako mu to vyhovovalo, prifarbovať situácie a poprípade aj sebe prihrávať na vylepšenie imidžu. No zatiaľ ,čo povedal bolo všetko iba holá pravda bez žiadneho skrášľovania.
Pripálil si ďalšiu cigaretu od opalku a pohodlne sadol. " Říkal jste pane, že jste byly napadeni ze zálohy, respektivě ze zadu. Jak je možné, že jste neměli stráty? Vždyť to specialni komando bylo výborně vyzbrojeno. Neříkekjte , že vás ochraňovali jenom nějaké modlytby. " To som nepovedal, to ste povedali vy a teraz. Neviem vysvetliť, prečo to bolo práve tak. Jednoducho všetko im to strieľalo buď vysoko alebo do zeme, ale iba z tých špeciálnych zbraní.Už pri prechode na klasické strelné zbrane to bolo niečo iné, ale kým k tomu prišlo zložili sme ich snáď pätnásť. Viem to lebo sme ich potom rátali, ja naisto piatich, a jedného som zabil. " Bylo to zlé? " Veľmi. Bolo to po prvykrát. Ak ste už niekoho zabil nožom , i keď to bolo v boji, určite to nebolo príjemné. " Něco o tom vím také, ale teť a tady není na to prostor. Řekněte něco o tých nových zbraních." Už som povedal a neviem, čo by som k tomu mal ešte dodať. Podľa streľby boli technicky nedokonalé,nepresné,v boji po určitom časovom limite nefunkčné, ale možno po ich zdokonalení zbrane budúcnosti. " Z čeho byly?" Boli celokovové, ale odľahčené,podľa dĺžky boli celkom ľahké, teda to čo som držal v rukách. Možno ich mali viac druhov, pretože aj intenzita výbuchov bola vždy iná. " A zbarvení zbraní?" Sivočierna. " Tá sumka,jak jste říkal, jeji rozměry, cirka." Asi tridsaťpäť na dvadsať centimetrov a v koženom púzdre. " Teda dlouha mohla byt tak kolem metr dvacet ? " Nie, asi meter štyridsať . " Měla optiku? " Takú ako som mal na mojej " snajperke " určite nie, i keď to čo malo byť ako mieridlá som ešte nikdy nevidel, ale svojím spôsobom to mohla byť i optika. Naisto to bol nejaký systém zameriavania cieľov. " Jakou měla pažbu? " Opäť, nebola to klasická pažba, ale bola z nejkého odľačeného kovu, možno dural a hlavne na dotyk bola teplá. " A co spoušť? Mluvil jste o nějakých svascich káblu." Bol som v časovej tiesni a okolo mňa sa stále strieľalo. Priatelia zastavili ústup a vracali sa po mňa, nebol čas zisťovať o čo sa jedná, aj som v prvom momente myslel, že tú zbraň zoberiem, ale najprv bolo potrebné pohľadať mapu a potom veľmi rýchlo cúvnuť, nemohol som kamarátov vystavovať nebezpečenstvu kvôli jednej čudnej zbrani. Viem, že som konal správne a nezobral ju. Oni určite by to tak nenechali a dovtedy nás prenasledovali, kým to nedostanú. " Asi máte pravdu. A co ten vojak co jste ho zabil? Popíšte mi ho ! " No nebolo to nijaké " tintítko" mladý chlap, vysoký skoro dva metre. Keď sa zohol po mojom prvom bodnutí postavili sa mi všetky chlpy na tele a preto aj ten druhý rázny smrteľný zásah do oka a lebečnou kosťou až na prilbu.Jednoducho z diaľky ani tak mohutne nevyzeral, ale keď sa vedľa mňa zložil zistil som, že je to obrovský kus chlapa samý sval a šľacha. Všetci v tomto špeciálnom komande boli jeho vzrastu. " Proč si stále myslíte,že to bylo speciálni komando?" Ja si nemyslím, som o tom presvedčený. Dokončím jeho popis. Bol perfektne oblečený v kvalitnej nepremokavej látke maskovacieho sfarbenia, teda podobne ako my, ale ich výstroj bola oveľa kvalitnejšia a určite aj teplejšia, obutie bolo podobné nášmu, dokonca aj zastrčený veľký útočný nôž na tom istom mieste , ako sme mali my. Okrem už spomínanej neznámej zbrane mal poloautomatickú pušku s predĺženou hlavňou a pod krátkym kabátom pištoľ kalibru štyridsať päť a dva granáty. " Když jste chtěl u něho najit mapu, tak jste ho prohledal. Co jste našel? " Okrem už spomínanej výzbroje a munície nič. Dokonca nemal ani identifikačnú známku, doklady,fotky, zhola nič, ani hodinky. Mal však tetovanie nad zápästím , ale nezrozumiteľné, teda mne to nič nehovorilo. " Zeptám se: Vědel by jste tu zbraň a to tetovaní namalovat ? " Zbraň určite, za tetovanie neručím. " Rozmouval jste s někym o té potičce se specialnim komandem?" Áno. " A s kým?" No,najprv som niečo prepovedal spolubojovníkom v americkej jednotke a potom si ma zavolali z vojenskej rozviedky. " Ještě bych se chtěl zeptat, co bylo s granáty od mrtvýho ?" Už som si myslel,že ste nepostrehli. Obidva som použil pri ďalších potyčkach s Nemcami, a poviem vám to bola sila. Neviem kto bol viac prekvapený. Z toho Nemca po ktorom som hodil granát neostalo skoro nič, a ostal tam dva krat dva krat jeden metrový kráter a záblesk, že priatelia a nepriatelia ostali oslepení niekoľko sekúnd. Našťastie ja nie a tak som zložil ďalších dvoch Nemcov. No nebol to ešte koniec nášho presunu na západ k hranici so Švajčiarskom. Alpy boli doslovne prehustené odhodlanými nemeckými jednotkami bojovať až do konca a aj keď sme boli pozorní nie vždy sa darilo vyhnúť priamemu boju. Naša túžba prežiť bola obrovská , čo zatiaľ až na malé škrabance sa v celku darilo. Nič sme neponechávali náhode, vždy sme boli istení nielen prieskumom, ale i strážami a keď sme koľkokrát padali z nôh na stráži každý z nás niesol zodpovednosť za tých, ktorí naberajú sily na ďalší presun alebo boj. Naše šťastie bolo aj v tom, že sme mali perfektný výcvik a všetci mali vynikajúcu kondíciu. Po transporte do Nemecka nám noví velitelia venovali pozornosť , takže čo chvíľa sme dohnali stratu na váhe a aj fyzicky sme boli na tom lepšie,ako pri odchode transportu z Košíc. Oveľa lepšie ako pod velením Maďarov.
" Zeptám se: Tí zo specialniho komanda vás teda nepronasledovali? " Nie, už sme sa s nimi nikdy nestretli. " Jo , můžete pokračovat. " Po mojom návrate k jednotke sme sa stiahli a pomaly ustupovali. Nepriateľ sťahoval z bojiska svojich mŕtvych a zranených. Keď sme sa presvedčili , že nás neprenasledujú zvoľnili sme v tempe zrýchleného pochodu a zháňali možnosť prespať , najlepšie pod strechou. Asi po dvoch hodinách sa nám šikla horská chata ešte pred zimou opustená na dobrom mieste a s dobrou polohou, tak aby sme mali zabezpečený ústup do lesa. Rozostavili sme stráže, najedli sa a mienili na tomto mieste ostať až do rána. Až tu som mal možnosť pozrieť si tie granáty. Boli o voľačo väčšie, ako klasické , ale ľahšie, taktiež s poistkou, nič zvláštne , až na ten účinok o ktorom som samozrejme nevedel. O tomto type ručného granátu určite mnohí nemeckí vojaci vôbec nevedeli,ako aj o čudných puškách, čo dajme tomu propaganda vo veľkom chrlila chválu na rakety fau zwei alebo nové stíhacie prúdové bojové lietadla, ktoré som mal možnosť vidieť na vlastné oči. Mnohí najmä mladí a odchovaní príslušníci SS z Hitlerjugend do posledku verili vo víťazstvo a aj tak konali. A s takýmito sfanatizovanými ssákmi sme museli o naše prežitie bojovať, dohoda neexistovala, jedine guľka a najlepšie do hlavy, i keď hovorím mnohí boli iba v našom veku, ale od mlada učení bojovať,zabíjať na mnoho spôsobov asi tak ako my, len s tým rozdielom, my sme sa ruvali o náš život, slobodu, boli sme tu cudzí a chceli ísť iba domov.
"Pěkne ste to řekl. Budu vám dávat chvíli otázky a pak budete pokračovat. Dobře? Řekněte proč jste šel bojovat do americké armády. Bylo to z presvědčení nebo pro peníze? " Nemali sme na výber. Ak by som nevstúpil do americkej armády boli by ma internovali do zajateckého tábora. Nezabúdajte, že som bol v nemeckej uniforme s dokladmi nemeckého vojaka aj so zaradením k špeciálnej jednotke. Čo iste uznáte byť zajtcom nebola bohvie aká perspektíva. No pri vstupe do armády som sa mohol dostať možno k nejakej strážnej alebo zásobovacej jednotke, i keď mi to jeden z dôstojníkov hneď vyhovoril, že to tak nechodí a ja ako príslušník iného národa som síce americkým vojakom, ale iba za peniaze a pri podpise prísahy nasadený iba do priamych bojov. " Nuže, tak vy jste se stal žoldákem. " Inak sa to ani nedalo. Zákony umožňovali iba takýto stav. Zo začiatku som to tiež nechápal, ale postupne mi to došlo. Amíkom sa už nechcelo umierať, videli že Nemecko je v koncoch, a kapitulácia je otázkou niekoľkých týždňov a ich veľké straty v bitke o Ardény boli zdvihnutým prstom a preto takto lanárili zajatcov z negermanských národov do priamych bojov. Rozmýšľal som všelijako, ale nakoniec sloboda je len sloboda, i keď priateľ naznačoval hneď pri prvom nasadení v boji si strel do ramena alebo do nohy. A máš vystarané. Neviem, či on to tak urobil, nikdy sme sa už nestretli, ale ja ak niečo robím, tak to musí byť tak, aby som bol aj vnútorne uspokojený, že je to dobré. A nakoniec aj tak som bol zranený, takže posledné vojnové dni ma zastihli v lazarete.

/ Z poznámok ... na pokračovanie. /

  • 0



Náhodný obrázok z albumov

Zobor jz pohľad

Hľadať v mojom Blogu

Najnovšie komentáre

Kľúčové slová

    Moje albumy vo Fotogalérii