Skočiť na obsah


Top Partneri: Clip in vlasy






Fotografia
- - - - -

/ VII. / Svätá Mária Matka Božia......

Napísal: Jozef50205 , 27 október 2008 · 102 Zobrazení

Svätá omša a plný kostol, nič neobvyklé v týchto končinách a je tomu tak dodnes. Vtedy bol čas pôstu a fašiang už tam, preč, zabudnutý, veď do najväčšieho sviatku veriacich bolo niečo viac ako mesiac - 28.marca 1948 , i chlapci pripravovali rapkáče, tí starší aj rôzne petardy,delobuchy, keď noc prejde do dňa a zmŕtvych vstane Ježiš Kristus nech svet vie a raduje sa, Pán vstal z mŕtvych,vystúpil z hrobu, ale taktiež rečami utvrdzujúc sa, ktoré dievčatá na polievací pondelok dostanú sprchu ľadovej vody, či už z vedra a tie blízo horských bystrín i priamo ich tam aj vymáčajú. Určite mnohým najmä tým mladším ročníkom aj toto mimo iné vrtelo hlavou , ale koniec dlhého pôstu znamenal : muzika,tancovačky,svadby,zábavy,divadlo. Dekan mal prekrásny hlas a nestalo sa , aby niekedy zatiahol v speve, veď v gréckokatolíckej liturgii ho bolo neúrekom, falošný tón, preto mimo iné ,lebo aj ženu mal peknú, lepšie povedané, krásavicu. A dievčatá, ktoré sa im zatiaľ rodili rástli tiež do krásy. Každá Ondrejova omša bola unikátom, dielom hodným majstra a nielen už spomínaným spevom, ale aj samotným výkladom "evanhélia" , na všetko mal príklady a porovnania zo súčasných alebo minulých časov, tak že každý pochopil význam Božieho slova a vždy to bolo iné a inak. Veriaci, ktorí často na nedeľné,sviatočné bohoslužby prichádzali aj zo susedných dedín, i keď neboli grécki katolíci iba s nemým úžasom počúvali výklad Božieho slova, spev,sväté prijímanie typické pre túto cirkev, keď kňaz ti priamo z kalicha lyžičkou dá do úst nekvasený chlieb s vínom a keď nemáš na oferu, tak nemáš,kňaz ani veriaci ti nič nevytknú, veď vždy boli aj bohatí , i chudobní. tak je to aj dnes. Ani ten naj ... herec by sa nevedel tak honosne niesť v kňazskom rúchu, ako to robil Ondrej. Ani jeden z jeho pohybov nebol zbytočný, vždy vedel čo má chytiť, čo dostane, čo má podať a takto vychovával aj svojich miništrantov, i kostolník vždy presne vedel, čo kde má prichystať, kedy dať zvoniť, ako pripraviť kostolný rapkáč. Mali ho radi nielen ako kňaza, ale najmä ako človeka. Nevedel čo je to nie, nedá sa, nepoznám, nechcem, nemôžem, ak sa jednalo o pomoc, radu ,vždy bol v strehu. Bol aj dobrým gazdom, choval ovce, mal ovocný sad, a manželka veľkú zeleninovú a kvetinovú záhradu, samozrejme aj veriaci pomohli, či pri kosení a sušení sena, ale Ondrej sa v kosbe nedal zahanbiť a aj ovce vedel podojiť,ani honelník by ho neobehol a keď trebalo ísť do lesa pripraviť topné drevo na zimu, pretože fara mala vo vlastníctve nielen polia, ale aj lesy dané ešte pred niekoľkými storočiami, keď bola obec nemecká a veriaci rímskokatolíckeho vierovyznania, tak nabrúsil si veľkú pílu a vždy iba tú najväčšiu sekeru, ktorou vedel tak majstrovsky robiť ívery, či už z tvrdého buka alebo mäkkého smreka. Vždy sa tešil na fyzickú prácu, najradšej majstroval s drevom,choval včely a všetky úle boli jeho dielom. Často hovorieval, ak ho niektorí z veriacich vyrušil pri majstrovani: Nuž čo , i svätý Jozef bol stolárom a prvým robotníkom, ak sa to nepreháňa pomáha to telu a jastrí myseľ, aj robíš a premýšľaš, ako by to bolo najlepšie, a všetky úkony premietaš do " evanhélija ,"pretože tam je všetko čo bolo, čo je, čo bude. A zhodí fertuchu ešte od hoblín, umyje ruky, zoberie Knihu , olej,vodu a ide dať posledné pomazanie alebo povzbudzujúce slová.
Omša ako iné,mohlo by sa povedať, ale to sa nikdy nestalo, aby niekto takto hodnotil, vždy to bolo jedinečné, vždy to bolo na oslavu zmŕtvychvstalého Ježiša Krista , vzatého na nebesia a kráľujuceho so svojím Otcom na večné veky, až do skonania svetov. Ondrej sa tešil na každú omšu, ale toto predveľkonočné obdobie bolo vždy vyvrcholením a príprave na stretnutie s veriacimi formou slova Božieho, homíliou, venoval patričnú pozornosť a starostlivo si pripravoval každé slovo. Vedel, slovo to je sila a ak je slovo umocnené, ako Božie ,i správne podané ľudu, je o to silnejšie,skôr sa ujme a bude prebývať tam, kde bolo a je určené v duchovnej i telesnej schránke človeka, v jeho bytí,správaní a žití.A po omši? Vždy vedel pri kom sa má zastaviť, koho povzbudiť, koho potešiť, čo len slovíčkom,podaním ruky, dotykom a veriaci si na to zvykli, bolo to pre nich pohladenie Pánovho služobníka, bol to prejav láskavosti, ktorý sa nikdy neminul účinku ,a či už chorí,zúfajúci,marnotratní,hľadajúci seba,pokleslí na viere,pookriali na duši i vzpružili sa a nabrali nových síl. On vedel o všetkom, čo sa v dedine deje, asi tak ako richtár, ale s tým rozdielom, čítal ich duše,ich pocity a ako dobrý pastier musel mať ten najlepší recept, ako duše svojho stáda, čo najlepšie,najkvalitnejšie nakŕmiť bez žiadneho balastu, asi tak ako všemohúci Boh kŕmil mannou Izraelitou na púšti, ktorá sa stala akýmsi predobrazom Eucharistie. Nikdy neobišiel po sviatočnej omši richtára,riaditeľa školy,poštmajstra, zástupcov obce, nebol škrobený a nestalo sa ,aby s nimi neprehodil pár slov, čo keď len nejaký vtip.Oni si vážili jeho a on ich a tak to bolo vždy a bolo to v prospech celej obci. Áno , bol altruista v kňazskom rúchu, ale to je podstata jeho práce i keď to sálajuce dobro musí byť dané človeku, je to dar od Boha a keď sa k tomu pridá neochvejnosť,vernosť,miestami až tvrdohlavosť,záujem riešiť problémy veriaceho. Vždy vedel kedy a ako má použiť slovo Božie premietnuté pri riešení daného problému u toho ktorého farníka a aj napriek tomu, že obec bola veľká všetkých ľudí poznal po mene, ale aj prezývke, pretože rovnakých priezvisk bola fúra.

/ Z poznámok... /

  • 0



Náhodný obrázok z albumov

Pod Zoborom 3.

Hľadať v mojom Blogu

Najnovšie komentáre

Kľúčové slová

    Moje albumy vo Fotogalérii