Skočiť na obsah


Top Partneri: Clip in vlasy






Fotografia
- - - - -

/ XI. VIANOČNÁ-1. / Svätá Mária Matka Božia nikdy nebolo počuť...

Napísal: Jozef50205 , 18 december 2008 · 180 Zobrazení

... aby bol niekto opustený, kto sa utiekal pod tvoju ochranu.

Advent bol tu a nezadržateľne i sviatky predo dverami i keď predvianočná atmosféra je to najkrajšie čo môže byť. Krčma v tomto období obyčajne zívala prázdnotou , nie žeby sa prestal piť trúnok, to neexistuje, ibaže by všetci chlapi nejako záhadne prechoreli, čo tiež nie je možné, ale každý mal v dome niečo vypálené vlastné a tak sa navzájom navštevovali a chválili, kto koľko má a čoho, i koľko to má gradov. A tak krčmár iba prikladal do veľkých kachiel a bol rád, keď niekto prišiel iba cigarety alebo doháň kúpiť a aj zadarmo ponúkol poldeci, aby si mal s kým štrgnúť, pretože piť sám so sebou je záležitosťou iba alkoholikov a beznádejne zatratených .
"Posledný adventný týždeň, ako sa na Vianoce patrí prituhlo a nasnežilo zo tridsať canti nového snehu ," ako uvádza kronikár v zápise z decembra 1948, a " Jano ...z Horného konca sa v krčme pobil tak, čo ešte dedina nikdy neslychala , najprv pichol nožom Fera, potom Miša a nakoniec aj ich otca, že vraj to máte zato,že ste moju mamku obťažovali. V krčme to vyzeralo, ako na bitúnku všade sama krv. Fero a Mišo dokonali ešte v krčme a ich otec v špitáli na druhý deň, i Jana pokym došli žandári chlapi z rodiny zabitých dokántrovali tak, že len zázrakom prežil.Ešte nikdaj nebolo v krčme a pred krčmou toľko ľudí, ako v ten deň 19.decembra 1948. " Narýchlo ohlásili aj kňaza, že vraj do krčmy dať posledné pomazanie. Ondrej vedel, že je zle nedobre, ak do krčmy,tak jedine kvôli bitke, ale že tam nájde Božie dopustenie a jatky, to si nemyslel. Nakoniec nebolo to posledné pomazanie pre jedného človeka,ako si myslel, ale hneď pre štyroch, Fero ten už dokonával a nebol pri vedomí,Mišo mal už tiež dušu na jazyku a ich otec vykašľaval krv, Jano ten mal zlomenú ruku až mu kosť trčala a celý bol skrvavený a tiež vykašľaval krv, keď mu zlomené rebro prepichlo popľúcnicu a isto aj pľúcny lalok. A tak farár za asistencie richtára a ešte dvoch chlapov robili felčiarov a medzi tým Ondro dával aj posledné pomazanie. Po hodnej chvíli došiel na aute doktor zo susednej dediny, *žid ktorý ako jediný prežil nemecký láger a vrátil sa do svojej ordinácie , neemigroval do Palestíny alebo USA, ale ostal verný tomuto kraju a ľuďom, ktorých mnohých poznal osobne a nikdy sa nestalo, že nechce,neurobí, nepomôže, nepríde. I tentokrát prišiel aj so svojou sestričkou, ošetril ako sa dalo naložil do auta už za asistencie žandárov a zaviezol zranených do najbližšej nemocnice, čo bolo viac ako tridsať kilometrov.
Dedina bola v povyku a ešte viac,keď na druhý deň zomrel aj najstarší. Pomsta syna na matke bola dokonaná a podľa rečí bola to vraj pravda, ako sa aj neskoršie ukázalo sto percentná pravda pretože vdovice začalo rásť bruško, a jej jediný syn ešte len sedemnásťročný sedel vo vyšetrovačke a čakal na súd. Toto, čo sa udialo Ondrejovi vo farnosti, keď chlapca ktorý vraždil, ako aj zabitých veľmi dobre poznal a dokonca boli tomu iba dva dni, čo sa zúčastnili svätej spovede a nielen oni, aj matka, ktorú vraj znásilnili nepovedala na spovedi absolútne nič, a to Ondra veľmi mrzelo, pretože aj takéto životné záležitosti obyčajne, ak je dôvera v spovedajúceho kňaza sa zdôveria a koľkokrát aj mimo spovede, ak sú nejaké problémy v rodine. Ak by mal iba potuchu bol by konal, ale toto bol ako blesk z jasného neba , toľko mŕtvych farníkov a z jednej rodiny v jeden deň ešte nepochovával. Toto sa mu vrylo natrvalo do pamäte. Na pohrebe bola celá dedina,okrem rodiny z ktorej pochádzal Jano, ktorého o pár mesiacov ľudový súd odsúdil ako neplnoletého na 15 rokov väzenia a po troch rokoch, keď Zápotocky nastúpil ,ako nový prezident Jano podpísal doživotne rudnú baňu, bol amnestovaný a po 16 rokoch v bani ho i zasypalo, keď pri prvom závale mohol újsť, on sa vrátil a vytiahol štyroch chlapov na bezpečné miesto a keď chcel pomôcť aj piatemu... prežil len tak tak a ostal doživotný invalid. V dedine sa povrávalo, že osud už bol taký aký bol, životy zabitých v krčme sa nijako nedajú nahradiť inými životmi, ale týmto už mohol Jano i do krčmy, ale dokonca ostal mĺkvy, nechodil ani do kostola,ani na spovede, iba pil a pil, až sa upil.
Vianoce sa blížili ,opätovne nasnežilo, takže dedina,okolité hory ostali prekrásne biele. Rodina , ktorá mala na starosti výzdobu kostola včítane jedličky, ako sa tu hovorí " fichty " sa po celý deň tmolila v svätostánku, ale ako vždy výzdoba bola prekrásna a ďalšia sa richtovala u pána farára, ale to až v noci, keď deťúrence budú spať, ako bolo zvykom.
O " fichty " v tomto kraji nebola núdza, ale každý mal svoj rajón , kde vedel už z predchádzajúceho roku nájsť tú svoju vyhliadnutú správnu jedličku , ale nebolo to také jednoduché, ako by sa zdalo. Sneh ktorého naváľalo požehnane bol v týchto horách zradný už iba kvôli tomu,že ten kto nepoznal terén a určité oblasti mohol navždy zmiznúť v útrobach hôr, ktoré boli za 700 rokov intenzívnej ťažby bohatých rúd na meď,železo a striebro prešpikované štôlňami,vetracími komínmi,prepadliskami, ktoré tu volali pingami, ale tunajší veľmi dobre vedeli, kde a ako a hlavne väčšina poznala okolitý terén, ako vlastnú záhradu, i keď okolité hory boli rozlohou poriadne veľké. Ondrejovi vyťali dve " fichty , " ako zvyčajne a už po dlhé desaťročia vo farskom lese, ktorý bol rozlohou jeden z najväčších a aj najkrajších koncom dolnej časti extravilánu juhovýchodného lesného masívu, ktorý nikdy nezažil banícke krompáče a široko ďaleko bol snáď jediným veľkým miestom, kde sa neťažilo a ani nerobili sondáže., ktorých bolo všade dookola neúrekom.
Aj stará kolačárka mala svoje isté povinnosti voči fare a kňazovej rodine. Napiekla z tej najlepšej múky niekoľko vianočiek, ako aj koláče a chutné bochníky bielučkého chleba, ktorý neodmysliteľne musel tróniť na štedrovečernom stole každej grécko katolíckej rodiny,asi tak, ako vrchovatá misa " posypní " v jej hornej časti bohato posýpanym práškovým cukrom, ktorý až verne pripomínal sneh na okolitých vrchoch. " Posypne " si už musela pripraviť každá gazdiná sama a teda aj Mária ,Ondrejova manželka, i keď prvým rokom vo farnosti si vypýtala viacero receptov na typické jedlá tohto regiónu, ale " posypne " sa skoro všade robili rovnako, i keď určité odlišnosti tu boli. Úroda maku bola celkom dobrá a ani škodcov a chorôb tento rok nebolo toľko ako po iné roky, takže bol aj kvalitný, a to je podstata " posypní " kvalitný mak, dostatok cukru,biele pečivo z kvalitnej múky, ktoré sa nakrája na kolieska, ktoré sa postupne ukladajú do porcelánovej misy a zalievajú cukrovou teplou vodou, posypú zomletým makom, a posypú práškovým cukrom, a tak máme jednú vrstvu hotovú i pokračujeme až dovtedy, kým nie je misa vrchovate naplnená aj už so spomínaným konečným zavŕšením vrstvou práškového cukru. Kvalitné biele pečivo dodala samozrejme stará kolačárka.
Konzum ,ktorý bol ešte za prvej republiky založený baníckym spolkom, ako konkurent iným obchodom v dedine ostal po vojne iba jediným, ale solídne zásobený tovarom, i keď po februárovom bolševíckom puči nastali problémy všade a so všetkým a najmä ničoho nebolo , baníci si vedeli všetko zohnať a hlavne bez lístkov.
Deťúrence mali už zimné prázdniny , okolité vŕšky boli plné kriku šarvancov, ktorí na doma vyrobených sánkach a lyžiach z jaseňa brázdili kopce jedná radosť. Iní majúci " slečuhy " alebo ,ako ich tu volali " krylčaky " sa korčuľovali na zamrznutej rieke a s domácimi hokejkami naháňali drevený puk.Tí starší pripravovali potajomky petardy, ktoré mali celej dedine po skončení polnočnej dať hlasito najavo, že sa narodil Ježiško. Ešte od vojny bolo materiálu bárzkoľko a ak pušný prach nezvlhol dal sa použiť bez problémov, ale boli veľmi opatrný, pretože pred dvoma rokmi pri rozoberaní ručného granátu ten vybuchol a kolačarkinému synovcovi odtrhlo obé ruky a potom ešte do toho dostal žltačku a do mesiaca zomrel.
A tak dedina žila Vianocami a pripravovala sa na, ako doposiaľ voláme "Viliju " ktorá bola vždy úžasná,jedinečná, vždy iná ,a hlavne vždy prekrásna so všetkým, čo vtedy v tom období k tomu patrilo, ale vždy s obrovskou úctou k narodeniu Ježiša a kopcom vzájomnej lásky všetkých farníkov, ktorí to patrične aj dali najavo na polnočnej.


* o 8 rokov neskoršie mi tento doktor zachránil život, keď som ako dvojročný mal obojstranný zápaľ pľúc a on zohnal penicilín, ktorý zohnali iní židia cestou UNRI z US. Ďakujem pán doktor, i keď už ste určite v nebi .

/ Na pokračovanie .... /

  • 0



Náhodný obrázok z albumov

Možná úroda 4./ žeby slivovica?/

Hľadať v mojom Blogu

Najnovšie komentáre

Kľúčové slová

    Moje albumy vo Fotogalérii