Skočiť na obsah


Top Partneri: Clip in vlasy






Fotografia
- - - - -

Aj Hlinkova Garda...

Napísal: Jozef50205 , 14 január 2009 · 1 120 Zobrazení

ÚVOD:

Históriu každého národa tvoria hlavne ľudia,tí ľudia,ktorí tvoria aj národ.Nie všetko čo sa pre národ,pre jeho zachovanie a existenciu dialo,i keď vtedy to pripadalo,je to správne a tak by to malo byť,sa rokmi ukázali vážne nedostatky
hraničiace s vtedy Európou pochodujúcou ideológiou fašizmu,nacizmu,ktorá bola pre bežného Slováka cudzia a hlavne neprijateľná. Historické skutočnosti od rozpadu monarchie Rakúsko - Uhorsko a vzniku ČSR ukázali politickú nepripravenosť Slovákov na túto udalosť, čo malo neblahé následky v ďalších rokoch, ako hospodársko ekonomické,kultúrne, v nízkej životnej úrovni,vysoká nezamestnanosť,priemyselný model horného Uhorska so silným ťažobným a kovospracujúcim priemyslom sa v podstate rozpadol a iba veľmi pomaly obnovoval. Vtedajšia politická reprezentácia Slovákov v zastúpení sociálneho demokrata Vavra Šrobára,povereného správou Slovenska uhájila dané vtedajšími mocnosťami záujem pozície ČSR, i keď hlavne Maďarsko robilo všetko preto, aby Slovensko nestratilo. V tej dobe sa Slovákom určite nežilo tak, ako bratom Moravanom a Čechom , ale Slovák bol vekmi vždy skromný,pracovitý, vytrvalý, a nie sú to iba frázy,čo dokumentuje aj dnešná pozícia Slovenska v rámci stredoeurópskeho regiónu . No, ale to som až príliš ďaleko a tak sa vrátim do mnou opisovaného obdobia, keď už bola sformovaná prvá ČSR a ako tak fungovala, hlavne v " země " alebo krajine Slovensko,ako mám pred sebou starý zemepisný atlas sveta vydaný v Prahe v roku 1922 z ktorého sa učili aj moji rodinní príslušníci, kde Československo je delené na krajiny:Česká,Moravsko-Slezská,Slovensko,a Podkarpatská Rus, a je to asi prvá mapa,kde Slovensko vystupuje už v novom štátnopolitickom celku Československo. No z tohto faktu,že Slovensko sa integrovalo v novom štáte sa nedalo najesť, ako mi to neraz spomínal môj starý otec, i keď význam a prínos v ďalšom napredovaní aj za pomoci bratov Čechov bol obrovský a nezaplatiteľný. Demokratické aspekty nového štátneho zriadenia boli nepopierateľné,ako aj parlamentarizmus,prezidentský princíp zakladateľa štátu,slobodný výber strán v politickom súťaží a teda slobodné voľby do zákonodárneho Národního shromaždeni ČSR, ale taktiež nie veľmi na Slovensku prijatý Čechoslovakizmus,Čechoslováci ako jeden národ a Slovák, ako odnož tejto zlátaniny vtedajších historikov,jazykovedcov a najmä politikov bol neprijateľný,neakceptovateľný a vtedy ešte v Československých plienkach významné slovenské politické strany, ako bola Slovenská národná strana ,síce vekom najstaršia , ale nie veľmi významná,Slovenská ľudová strana,ktorú založil Andrej Hlinka ešte v časoch tvrdej Maďarskej politiky voči menšinám v roku 1905 za prispenia aj Milana Hodžu,Vavra Šrobára,Ferdiš Juriga,i ďalší , čo určite malo v nasledujúcom období prvej republiky Slovákov a Čechov obrovský význam nielen samotnej spoločnej štátnosti, ale najmä povedomia Slovákov,Slovenskej štátnosti rsp.autonómie, ktoré udávali tóny samostatnosti roky dopredu vládnuť si sami s vlastnými silami a bez cudzieho poručníctva načo aj Andrej Hlinka upozorňoval už po zaktivizovaní SĽS v decembri roku 1918, o nenaplnení autonómie Slovenska,ktorá bola uvádzaná aj v Pitsburskej dohode. Po Hlinkovom vycestovaní do Paríža na mierovú konferenciu s jediným cieľom upozorniť medzinárodné fórum o nenaplnení dohody o autonómii Slovákov, načo po príchode domov bol zatknutý a trištvrte roka internovaný v Čechách mimo dosahu svojich spolupracovníkov aj SĽS ,kým voľbami nezískal imunitu a zasadol v poslaneckej snemovní Národního shromáždení v Prahe.


Niekde v počiatkoch môjho blogovania som spomínal, aký som bol vytrvalý poslucháč už od ranného detstva, i keď má mnohokrát vykázali z miestnosti, a to najmä kvôli diskrétnym rozhovorom, ja malá potvora, ak sa dalo nechal som pootvorené dvere a vytrvalo počúval, ušiská v pozore , aby mi niečo náhodou neušlo. Mnohému som nerozumel a tak viackrát mali moji najbližší zo mňa mŕtvicu,keď som im položil otázky, ako : Akože mohol byť Tiso kňazom i prezidentom? A keď Hlinka zomrel a bol pochovaný,a potom ho vykopali kvôli Rusom a znova zahrabali, akože sa nevie, kde ho zahrabali? A prečo obraz Hlinku a Tisa schovávate v tej starej almare v komore, keď obrazy by mali visieť na stene? Čo je debil ? A prečo je Zápotocký debil a alkoholík?A keď som ako chlapec každé ráno o 6.00 hod. nosil kravské mlieko a vajíčka, prikázaný denný kontigent gazdu lebo družstvá im krachovali, dedko vždy hovorieval, a zanes tým nenažraným komunistom, i z toho vznikla samozrejme otázka: A prečo sú komunisti nenažraní?
Do mojich 7 -8 rokov bolo so mnou na nevydržanie, ale keď som časom predstúpil pred našu veľkú rodinu a sľúbil, že nič čo sa bude v rodine hovoriť o ..... , a vymenovali mi zopár bodov , včítane počúvania Hlasu Ameriky,Radio Welle a prijali ma podmienečne do spoločenstva dospelých s tým, že ak sa hovorilo niečo o tom kto koho a s kým podvádza v dedine, vtedy stíšili hlasy, ale ja som aj tak všetko počul. Najviac ma tešilo, keď naši z domu vypadli , či už do kina,muziku,svadby, vtedy nastal môj čas lašovania a veru ponachádzal som mnohé. Tak to bolo s otcovými uniformami, jednú nemeckú s označením wermachtu a jednú americkú s nejakými číslami na límcoch. Toto bol perfektný a potešujúci objav, i keď smrad po naftalíne bol ukrutánsky. No drevený otcov kufor bol vtedy pre mňa obrovským, i keď bol zamknutý nebol by som to ja a nevedel kde je kľúč. Okrem uniforiem tam bolo kompletné vojenské oblečenie, khaki košele, tričká a lesklé číslami popísané kovové známky na antikorových retiazkach ,rôzne dokumenty v mne vtedy neznámych jazykoch, ale najväčšie objavy v tomto kufri bol bajonet , americký útočný nôž,zapaľovač Zippo a ďalší zapaľovač z nábojnice. Tento objav bol pre chlapca môjho veku niečo výnimočné, ale pretože som dal sľub mlčanlivosti a z mojich skromných znalosti o svete, i keď domov chodili každý deň noviny Smena, mamke každý týždeň Slovenka a otcovi každých 14 dní vojenský dostatočne ilustrovaný časopis Zápisník, vycítil som, že o tom nesmiem hovoriť, ale vrhol som sa po starých číslach Zápisníka, kde som našiel aj to, čo ma zaujímalo, a to, že jedná z uniforiem je americká., strieborne us predstavovalo united states. Keď som už bol v podstate s lašákom ako tak hotový a už len ak bola príležitosť vracal som sa k nájdeným pokladom, náhoda pri uskladňovaní sena ma doviedla ku kúsku trčiacej z poza hrady mastnej látky, z ktorej sa vykľula skrýš a drevená krabica obalená mastnou bavlnenou látkou, v ktorej som našiel v perfektnom stave americkú pištoľ s viacerými naplnenými zásobníkmi, a to všetko opäť zabalené v handre od strojového oleja . Z môjho aj tajného počúvania rozhovorov som vedel, že otec bol počas vojny odvelený, ale nerozumel som tomu až natoľko, nešlo mi to do tej mojej detskej hlavičky , ako mohol bojovať,keď nemal ani osemnásť rokov. Podobné lašovanie, ale už vekom o niečo starší čakalo aj starorodičovské gazdovstvo, kde ma tiež čakalo niekoľko prekvapení, mimo iné kompletná uniforma Hlinkovej gardy včítane hrubého zimného kabáta a stále sa lesknúcich čižiem, starých dokumentov z obdobia Slovenského štátu, ale taktiež už spomínané obrazy Andreja Hlinku,Jozefa Tisa,Karola Sidora a zopár výtlačkov Slováka pojednávajúc o našom vtedajšom okrese. A tu niekde pri tomto objave by som postál a rokmi kým ešte starý otec žil a tak som mal možnosť získať od neho pohľad na vtedajší predvojnový,vojnový a súčasný svet,ako aj na svet uniforiem.

A pretože dňom nebol koniec a gazdovstvo veľké, moje prehliadky boli vždy zamerané na určité časti domu,budov ,no a nemali konca kraja, a až na sklonku života prekrásneho človeka môjho starého otca sme objavili asi posledné zbytky dobre schovaných vojnových artefaktov,časť nemeckej munície a ručných granátov, ako pozostatok úteku najprv nemeckých a potom na dobre mienenú radu starého otca i maďarských vojakov, ktorí tam zanechali kompletnú výzbroj aj s muníciou. No predtým som našiel ešte jednu uniformu, a to iba jej časť, dôstojníka Slovenskej armády môjho nevlastného strýka, ktorý prísahu vernosti voči Slovenskému štátu splnil do bodky a napriek tomu,že pri poslednej návšteve rodičov mohol bez problému ostať doma ,neurobil tak, Slovensko ktorému prisahal vernosť bolo napadnuté, síce dovtedy spojencom a bez toho, aby ho niekto vyzval sa po vyhlásení mobilizácie hlásil u prvého vyššieho dôstojníka a velil určenej jednotke, a dva týždne nato padol, keď jeho obranné stanovište dostalo plný zásah z nemeckého minometu. Po strýkovi ostala jediná pamiatka, uniforma z čias ťaženia na Ruskom fronte, keď po návrate na Slovensko fasoval úplne novú už aj s hviezdičkou navyše. O tom som vedel a tiež z rozhovorov.
No čo sa málo hovorilo alebo nebol dôvod o tom diškurovať bola uniforma Hlinkovej gardy a dve uniformy u nás doma. Nechcel som prezradiť svoje lašovanie,takže som mlčal a nevypytoval sa, ale rokmi aj v spoločnosti kamarátov, či v škole, na ulici, pri futbale sa toho predsa potáralo dosť , i keď možno vtedy to pre nás boli vážne diskusi a tam sa taký chlapec dobrodružnej povahy ako ja dozvedel mnoho. Môjho priateľa otec, ktorý bol tiež v garde odišiel po okupácii nemcami k partizánom, ale nikdy nemal pušku v ruke. Staral sa o kone a robil kuchára. Ďalší z chlapcov hovoril o svojom ujovi, tiež bol v HG a keď prišli Nemci do dediny ušiel. A podobných príbehov z úst chlapcov bolo mnoho. Ja som nemohol uviesť nič, lebo som nič o rodine tej doby nevedel bolo to rodinné tabu, ktoré sa mi poodhalilo až ďalšími rokmi.

Uvoľnená politická atmosféra,aj akýsi náznak ako takej slobody prejavu koncom šesťdesiatich rokov a aj môj vek pred nástupom na gymnázium to boli dôvody,keď prišiel čas na odhalenie mojich nálezov z pred rokov a bližšie informácie o rodine z obdobia pred a vojnového štátu . Roky utekali a môj starý otec už skoro so siedmimi krížikmi, ako aj náznaky slobody ma ubezpečili, že nastal čas rozhovorov a začal som práve od starého otca, ako najstaršieho žijúceho v našom rode.
Prvé a už v začiatku veľmi zaujímavé informácie ma ohúrili,keď starý otec mi dlhé roky pripadal,ako človek so svojím pevným a nemenným názorom,človek ktorý sem tam niečo povedal,ako už v spomínanom"nenažraný komunisti" čo mi utkvelo navždy v pamäti a domyslel som si jeho vzťah k moci robotníckej triedy, ako aj jeho pravidelné večerné počúvanie zakázaných rádiových vysielaní pri kvíliacich tónoch rušičiek, čo ma iba umocnilo, že vtedajší politický systém jednej strany nemal vôbec v láske.
V úvode som mal snahu navodiť atmosféru,ako to v tých rokoch vlastne bolo, a ono to určite nebolo ružové, čo mi potvrdil aj môj starý otec. Starký pochádzal zo 14 detí a nenarodil sa na chudobnom grunte, ale ako prvorodený syn nemal na výber a musel hospodáriť, zatiaľ čo jeho mladší súrodenci síce tiež za výdatnej pomoci na sedliackom dvore, študovali. Richtárstvo a veci obecné boli v našej veľkej rodine dané dlhými rokmi a teda aj politika a politická príslušnosť od istého času sa stali bežnou záležitosťou, i keď až po vzniku ČSR. Starký sa oženil,do rodiny doniesol kusisko pôdy,lesov podobne , ako babka, ale toto ho nijako nenaplňovalo a tak po akom takom oživení rudného baníctva začal pracovať v bani a za veľmi krátku dobu sa stal staigrom. Do tej doby bol vždy apolitckým,i keď svoj názor aj politický určite na mnohé čo sa dialo mal, i keď v tých časoch boli iné možnosti nových informácii, ako dnes a aj keď boli, tak nie aktuálne, ale i toto mnohokrát postačovalo. Medzi baníkov veľmi často prichádzali politickí agitátori najmä socialisti, ktorí už vtedy boli rozštiepení na umiernených a radikálnych, ktorí neskoršie zložili stranu komunistov. Dedko veľmi dlho koketoval s tou politickou stranou, i keď jeho mladšiemu bratovi bola bližšia ideológia SĽS, ktorá asi najviac oslovovala Slovákov v novom štátnom zriadení, aj z toho dôvodu, že myšlienky zakladateľa boli často šírené i z kazateľníc katolíckych kostolov, čo pre môjho starého otca takáto politická agitácia bola neprijateľná, a jeho názor mám doposiaľ zapísaný, doslovne: Farár má v chráme chváliť Boha a šíriť slovo Božie, iné mu neprisúdi. I toto presne povedal na obecnom zasadnutí u richtára, čo sa vtedajšieho kňaza dotklo natoľko, že ten mu britko odvrkol a nazval ho červeným,načo dedo sa viac ako rok neukázal v kostole a na spovede chodil do susednej dediny. Dvadsiate roky minulého storočia, ako som už spomínal boli pre mnohých Slovákov veľmi ťažké, až natoľko, že húfne opúšťali svoju vlasť,ktorá im vtedy nedávala príležitosť ako tak žiť a prežiť. I po niekoľkých rokoch spoločného štátu Slovákov a Čechov nebola daná politická vôľa a impulzy z Prahy,ktoré by stimulovali Slovenské hospodárstvo minimálne na úroveň z čias monarchie. Dôvera Slovenského človeka v štátnu moc bola veľmi chabá a podľa mnohých sa nič nezmenilo, keď Maďara na všetkých stupňoch v úrade,v četníctve ,na colnici,v škole, vystriedal Čech, čo síce jazykovo bolo dobré, ale vtedy to asi predstavovalo všetko. Permanentný nedostatok pracovných príležitosti , nízke odmeny za prácu často vyvolávali búrky nepokoja v širokých masách slovenského obyvateľstva, ktoré neraz končili, ako v našom kraji, krížom cez blízke vrchy zo sedem kilometrov,čo starý otec spomínal:Krvavý kúpeľ nevinných v Krompachoch. Aj tieto udalosti, podľa môjho starého otca, urýchlili nástup SĽS a neskoršie Hlinkovej slovenskej ľudovej strany v tomto regióne, ako politická alternatíva presadzovania základných požiadaviek Slovákov na život v svojej domovine bez toho,aby museli z titulu holej existencie svoju vlasť opúšťať,vysťahovať sa. Z rozhovorov mi utkvelo: Bolo veľmi málo rodín v dedine,čo niekoho nemal za hranicami ,včítane tej našej. Za monarchie sa nežilo bohvieako, ale žilo, no v dvadsiatich rokoch to bolo jednoznačne iba živorenie bez badateľných zmien a najhoršie bolo to,že sa neobjavovali ani náznaky k lepšiemu. V týchto pre Slováka zlých rokoch bolo ponúknutým riešením zatiaľ iba v rovine programov politických strán , najmä Slovenskej národnej strany a Slovenskej ľudovej strany, ktoré vo vtedajšom politickom dianí v Československu boli označené ako iredentistické, nelojálne a rozbíjačské mladej republiky. Presne takúto citáciu mi uviedol aj môj starý otec. Situácia v mnohých regiónoch Slovenska bola tak zlá, že tu niekde sa datuje označovanie nedostatočnej sociálnej stability obyvateľstva ako : Hladové doliny. Beznádej lomcovala aj s mojím starým otcom aj napriek tomu,že jeho vlastná rodina nebola početná mal o živote hlavne detí inú predstavu,ktorá by asi v takom nevyhovujúcom hospodárskom, ekonomickom, ale aj politickom prostredí bola ťažko realizovateľná. Podľa toho, čo mi starký vykladal, a boli to mnohokrát dlhé rozhovory, či už po večeroch,pri práci v jeho stolárskej dielni, kde drevo tak voňalo,ale aj v lese ,kde sme často spolu chodili, že vraj:"Ideme si pozrieť ako rastie náš les, " i keď ho od nástupu bolševíka k moci,akože nevlastnil,vždy bol jeho. Poznal som tu cestu naspamäť, i keď on vždy musel cestu doň popísať:" A teraz za touto zákrutou budú divoké egreše,ale ešte netrhaj, až o dva týždne, a keď ešte prejdeme tento kúsok cesty otamtiaľ už uvidíš višňu,ktorú som zasadil v 1919 a stále rodí a nielen to, je jedinou v našich lesoch ,a teraz pôjdeme trocha dole a potom hore a tam je plánka a tú poznám od decka a aj môj otec tiež od decka o nej vedel, ale nie hocijaká ,má veľké jablká a keď pôjdeme na čečinu na Dušičky na hroby, tak vtedy ju otrháme, a budú najlepšie a vydržia až do Veľkej noci. A keď sme prechádzali okolo starých štôlni, ktorých bolo u nás neúrekom, o každej vedel porozprávať.Toto boli skôr detské časy, ale rokmi keď sme si sadli na kraji lesa a pod nami v doline sa vinula rieka a horské bystriny,železničná trať a parné rušne s množstvami nákladných vagónov, starý otec spomínal a ja som mu dával rôzne otázky. " Jozef nemyslí si,i keď tá doba bola ťažká my sme sa neskrútili do kĺbka a čakali kým, ako je to u ježka,že mu spadne jablko na pichliač a má na čas vystarané. Nie, nebolo to tak.Ako obec sme mali svoj majetok boli to ako pasienky,lúky, ale aj lesy, aj tie, kde sa ťažili rudy a boli od vekov, od vtedy, keď naši predkovia boli sem na túto zem pozvaní. ako slobodní ľudia. A tak sme žili veky, jedni bohatli,iní púšťali viac dole gágorom,ako bolo únosné,ďalší sa spoliehali iba na Boha,ako keby neplatilo:Človeče pomôž si sám, aj ja ti pomôžem.Prehrmelo mnoho nad touto krásnou dolinou, ale vždy sme prežili a nielen to,darilo sa nám, čo aj neraz si počul z mojich úst. Za Maďara nebolo bohvieako,ale bola robota, bane išli naplno,ako aj huty,to čo sme vyrobili na poliach a dochovali v maštaliach nebol problém predať. No po vzniku ČSR bola veľká bieda,až niekedy v tridsiatich rokoch, tak asi v prvej tretine sa to tak nejako zlepšilo. Dovtedy išli bane na tretinový výkon z pred prvej vojny, všetky okolité fabriky vyrábali iba minimum, to čo sme doma dopestovali a dochovali sa nedalo predať, pretože nebolo peňazí, nemal to kto kúpiť, a tak sa menil tovar za tovar. Tí najzúfalejší sa vysťahovali za more. My čo sme ostali na tejto hrude sme sa nechceli vzdať, veď z rozprávania starého Lotca som vedel, ako on zasa od svojho starého otca,a ten od svojho,ktorí boli aj richtármi, že Kurúcko- Labánske vojny boli tiež veľmi kruté a nešetrili nikoho a nič, súcich chlapov zverbovali a vypálili pol dediny i kostol,pretože sme boli katolíckej viery a teda prívržemci cisára, načo naši predkovia postavili kostol nový ,už z nášho kameňa a bez hviezdy alebo kohúta,tak ako bol predtým s dvojkrížom , dole prekríženými kladivami,ako znak baníkov, presne,ako ho vidíš aj dnes . I takéto udalosti však vtedajšiu moc nenútilo zastaviť vykupovanie kovov, najmä medi a železa,vždy sa ťažilo a huty spracovali rudy, taktiež aj jesť sa muselo. Po prvej svetovej a vzniku ČSR sa všetko zmenilo,dokonca niektoré fabriky, čo mali majiteľov buď v Rakúsku alebo Maďarsku a spadali do vtedajšieho znárodnenia,ako aj banícky priemysel, pod velením legionárov boli stroje a technika demontované a odvezené po železnici do Čiech, čo aj bola snaha zabrániť, ale vraj to bolo schválené vládou v Prahe. No nevzdávali sme sa,i keď už vtedy bolo vysťahovalectvo v plnom prúde, naše obce a ako vieš polovica je ich nemeckých, sme požadovali obnoviť ťažbu rúd ,otvoriť huty a fabriky,zaviesť výkup roľníckych prebytkov za pomoci štátu. Na písomné žiadosti vtedajším úradom sme nemali nijakej odpovede, tak sme písali prezidentovi Masarykovi, najskôr sa mu to ani nedostalo do rúk. A nakoniec sme vyslali delegáciu na Hradčany s napísanou petíciou a žiadosťou o pomoc,kde som bol aj ja a celá moja ľudová kapela. Z obecnej kasy sa vybrali peniaze na vlak,ženy nás nabalili slaninou,klobáskami,chlebom a koláčmi a aj slivovicou, všetci včítane bratranca richtára, sme mali zbalené naše ľudové kroje a krpce. Pôvodným zámerom bolo zahrať prezidentovi naše ľudové pesničky a dať mu náš písomný apel na zlú situáciu v doline. Bol rok 1923 a ja som bol po prvýkrát v Prahe a poviem ti synku išli sme si všetci oči vyočiť. Ubytovali sme sa v jednom veľkom zájazdovom hostinci a hneď rátali peniažky koľko nás to bude stáť. No keď sme začali do izieb znášať všetky hudobné nástroje majiteľ spozornel:Pánove vy muziciruejte? Ako kapelník som odpovedal: No pravdu vám poviem, už tretí rok sa snažíme, ale stále sa iba učíme. " Jo , ja vam rozumím, no chtěl bych vás požádat, když budete cvičit múžu vás poslouchat?" No komu by to mohlo vadiť, však keď ho to baví, nech nás počúva koľko len chce. Bol máj,zemiaky okopané,seno sa kosilo až v júny, lichva ostala na ženy a deti, čo nebol problém, a tak sme sa vybrali v tento pekný a vtedy aj celkom teplý mesiac. Ešte sme ani nezačali poriadne fúkať do našich nástrojov a spustili zatiaľ iba zopár slov prvej slovenskej pesničky z nášho repertoáru, čo musím povedať,že na mňa to bolo veľmi falošne, sa začali zbiehať ľudia,pretože nácvik bol v záhradnej časti hostinca, jedni iba postávali, druhí si sadli, ale pri prvom valčíku niektorí nevydržali a začali tancovať. Hostinský bol uveličený nielen muzikou, ale aj krásnymi pesničkami v našom podaní a to ešte nevedel o našich krojoch. A tak ešte v prvý deň nášho príchodu nám dal ponuku hrať v hostinci za ubytovanie a celodennú stravu a môžme začať ihneď. Keď sme mu vysvetlili náš najdôležitejší účel dlhej cesty do Prahy nerozumel tomu, nechcelo sa mu veriť,že my sme tu kvôli akémusi apelu,prosby,či žiadosti na prezidenta, pretože sa tam všetkým ľuďom žije veľmi zle,že niet tam práce a ľudia sa za ňou sťahujú až do Ameriky, no u nás v Prahe sa o tom nič nevie., a prekvapene na nás hľadel, ale dal prísľub,že urobí všetko, aby nás legionári pustili alespoň na nádvorie Hradčan i potom si musíme pomôcť ako sa dá. Viem, že to bolo 11.mája 1923 a my síce uťahaný z cesty,ale našinec je zvyknutý na oveľa ťažšiu prácu,ako rozvážanie " cugom " sme sa v podvečer vytasili v našich krojoch,čo ohromilo nielen majiteľa hostinca, ale najmä klientelu. Nebolo zvyčajné, aby v Prahe vyhrávala slovenská dychová hudba a ešte k tomu v ľudovom kroji a kapelmajster hral aj na troch hudobných nástrojoch, čo poslucháči i tancujúci ocenili nielen potleskom,ale aj tým ,že mi do " futrálov "od trúbky a huslí začala prúdiť vďaka v Českoslocvenských korunách, ale aj zaplateným pivom a štamprlíkmi pálenky. No toto nebol účel vyhrávať Pražanom do tanca a ani zarábať na muzike, i keď všetko, čo sa v ten večer udialo potešilo,pretože dovtedy sme muzicírovali iba doma na svadbách,muzikách a keď zavolali i na pohreboch, ale nikdy mimo dediny a zrazu v Prahe,kde bolo muzikantov bárskoľko a my sme mali úspech,potlesk a to tešilo, až bolo okolo srdca teplučko. Ako hostinský sľúbil, tak sa stalo a vybavil u veliteľa legionárov príhovor za nás v kancelárii prezidenta, ale nejaký deň to bude trvať. Keď sme boli v Prahe, ale štvrtý deň a s kapelou vyhrávali do dobrej nálady slovenské pesničky a vždy pred veľkým publikom, čo majiteľa krčmy len tešilo prišiel za nami s poďakovaním jeden pán veľmi honosne oblečený s drahým klobúkom a topánkami,poďakoval za pripomenutie rodného Slovenska a ako sa ukázalo bol to poslanec za Slovenskú ľudovú stranu. Keď sa z rozhovoru dozvedel o čo nám vlastne ide a že sme tu s apelom na prezidenta sľúbil: Budem tomu venovať veľký interes, aby ste sa dostali pred prezidenta a do futrálu dal sto korún, čo na tú dobu bol veľký peniaz. A tak v priebehu pár dní sme sa dostali aj na Hradčany,síce iba na nádvorie,kde sme zahrali Československú hymnu a asi tri ľudovky z nášho kraja a richtár odovzdal náš apel , ale bohužiaľ prezident nemal na nás čas, takže žiadosť prevzal jeho sekretár. Ako sme sa neskôr dozvedeli z úst poslanca SĽS ,tak to bolo urobené, že prezident nás mal prijať, ale niečo sa zmenilo a on nevie čo. "
Starý otec a zavážil v niečom váš apel na hrade ? " Podľa toho,že sa nič nezmenilo ,najskôr to do jeho rúk ani neprišlo. Všetkých okolo seba mal iba Čechov a legionárov, náš jazyk si tam nepočul. No napriek tomu sme nezatracovali republiku, ale postoje sa zmenili, hlavne tie politické. A tak v ďalších voľbách v 1925 roku v našej obci skoro všetci voliči odovzdali svoje hlasy vtedy už Hlinkovej Slovenskej ľudovej strane a taká podpora ostala až do konca vojny. A poviem ti, ak by nechali Slovensko na pokoji aj po vojne by mali dosť hlasov. " Ale veď ty si nemal bohvieako v láske farárov. Alebo sa mýlim? " Mal aj nemal. Jedného som určite nemal, ale ten bol u nás dvadsaťpäť rokov a aj počas Slovenského štátu. No, nemali sme si čo povedať a tak to ostalo nafurt,až do príchodu nového kňaza, ale už som tak nejako zatrpkol voči farárom,že som si ani k novému cestu nenašiel, i keď to bol správny chlap a dobrý človek." A dedko povedzte mi, čo tá uniforma Hlinkovej gardy v tej starej kasni? Veď vy ste neboli v garde. " Nie nebol, ale poviem ti súhlasil som s tým. Vtedy bola iná doba. V garde bol môj mladší brat,ako som ti už spomínal, keď vstúpil do strany k Ľudákom, čo mi nevoňalo,vtedy som mal iné názory, ale socialisti boli iba tĺčhuby a robota im smrdela, už sme ich viac medzi svojich baníkov nepustil a nielen ich, nijakého politika. Nakoniec som po dlhom rozmýšľaní vstúpil do HSĽS a môj brat v 1938 aj do Hlinkovej gardy. Mnohokrát som ti popisoval nie ľahký život , až v tridsiatich rokoch sa ľady začali lámať, v tridsiatom treťom elektrifikovali dedinu,spustila sa nová železnica s normálno šírkou koľají,ťažba rúd a ich spracovanie išli na plné obrátky,dokonca aj Amerikánci sa začali vracať domov. Takúto predstavu o živote sme mali, a ona nastala.Samozrejme rozhadzovať sme sa nemohli,ale žilo sa nám oveľa ľahšie. Dokonca, čo nebolo za monarchie vidieť,i z obyčajných slovenských rodín mladí odchádzali na štúdia hlavne do Prahy, ale aj Bratislavy. Naši vtedajší politici sústredení okolo Andreja Hlinku,ale i Rázusa v Prahe robili všetko preto, aby sme sa ako tak v bežnom živote priblížili Čechom, ale to bol nesplniteľný sen, aaj to čo som videl v Prahe. Vtedy sme mali ledva 50% úroveň ich odmeňovania a to sme boli veľmi radi.Zatiaľ čo baník alebo robotník v Čechách po šichte si sadol do krčmy na pivečko,my doma sme iba začínali druhú šichtu na svojich gazdovstvách, inak si neviem predstaviť začo by moje deti mohli študovať . V tridsiatom ôsmom nastali problémy so Sudetami, ale to všetko vieš zo školy. Naša vtedajšia pozícia bola jednoznačná a to hovorím,akože som sa o to zaujímal aj cestou môjho brata som mal najnovšie informácie, Slovensko a naši politici nechcú rozbiť ČSR,chceme iba svoju autonómiu na báze spoločnej republiky, ale keď sme videli kam celý vtedajší politický vývoj v Európe speje, hlavne septembrovej zrade mocnosti a poviem ti keď sme sedeli u richtára aj s HSĹS viacerí plakali, ale aj boli nahnevaní na Beneša,toho Beneša ktorého HSĽS podporila aj svojimi poslaneckými hlasmi, toto bola druhá zrada na Československu a tretia,že aj napriek vojnovej situácii Beneš Slovákom nedôveroval,čoho svedkom som bol aj ja, keď chlapi počas vyhlásenej mobilizácie nemohli narukovať lebo boli Slovákmi. Keď HSĽS videlo,že Československo je stratené a Hitler má voľnú cestu nielen do Sudet, vtedy sme všetci bubnovali na poplach,aj na obci,aj na politikov,všade, kde sa dalo a nemusím ti hovoriť prečo bola obava. A v tejto zlej politickej atmosfére, keď najväčšia obava bola z možného znovupripojenia k Maďarsku najviac členov HSĹS vstupovalo do Hlinkovej gardy. Slovensko vtedy ešte nemalo armádu a HG bola jedinou, ako tak ozbrojenou silou. V novembri naše tušenie o možnom obsadení vtedy ešte stále Československa Maďarmi sa stalo skutočnosťou a zrazu na našich okolitých kopcoch bola Maďarská hranica a župné mesto Košice bolo opäť Kassa. Ako som sa v tridsiatom deviatom dozvedel až stotisíc Slovákov vtedy vstúpilo do gardy, ako výzva na obranu vlasti. Vstúpil tam aj môj brat a tá uniforma v šifonéry je jeho. Viem, že vás učia na škole úplne niečo iné, ako čo počúvaš odo mňa, ale bolo to tak a nie inak. Vždy a v každej životnej situácii záležalo od jednotlivca,či ostane človekom alebo zneužije okolnosti aj z titulu svojho postavenia a tak to fungovalo u človeka stále, aj počas Slovenského štátu,aj počas povstania, aj v Hlinkovej garde a aj teraz, keď nám vládnu komunisti, ale ani Američania nie sú odchodnejší, veď bombardovanie severného Vietnamu je také isté sviňstvo, ako bolo bombardovanie Londýna luftwaffe. Nik z nás vtedy nevedel,ako pôjde svet,nikto netušil,že sa rozpadne republika,nikoho ani vo sne nenapadlo,že Slovensko bude spojencom Nemecka, ale v diskusoch aj na Hlinkovej strane ,už po vyhlásení autonómie sme hovorili, nech je ako je,ale pred Maďarom nám pomôže jedine spojenectvo s Hitlerom. A stalo sa . Už vtedy sme hovorili,ak Nemci získajú Slovensko pohnú sa na Poliaka a potom na Rusa, a na tom si môžu vylámať zub ale to už bola veľká politika, ktorá nás vtedy až tak nezaujímala. Našťastie v tom zlom svete všade prítomnej vojny sme my vtedy mali pokoj a mier.,prácu a chlieb, i keď naši chlapci museli narukovať na východný front proti bolševíkovi, aj tvoj nevlastný strýko Štefan, nech mu je zem ľahká. Z rádia sme vedeli všetko, čo sa deje vo svete, aj vojna Američanov s Japonskom,aj to čo sme tušili už v začiatku o Rusku a veľký výprask Nemcov pri Stalingrade, pod Moskvou, ale u nás bol stále kľud,žilo sa určite tak dobre ako pred rozpadom republiky. Potom sa v strane začalo všetko kaziť,Tiso už nemal takú pozíciu ako v tridsiatom deviatom, dopredu sa dral Tuka , Šaňo Mach, a mali podporu Nemcov,aj u nás boli tlaky a vieš sám nemožno sa čudovať, všetky okolité dediny boli vždy Mantacke, i keď nikdy sme nemali problémy, teraz sme ich očakávali, ale asi z pochopiteľných stáročia dobrých susedských vzťahov nikdy neboli, skôr naopak , keď v zime 45 malo prísť do dediny kvôli partizánom nemecké komando, práve oni, Mantaci nás nato upozornili a my zasa partizánov,veď tvoja teta a mama im nosili poživeň a od nich dostali informáciu o komande Podľa prijatých smerníc HSĽS a aj predošlých zákonov sme tušili Machovo a Tukovo pozadie, ale stalo sa s čím sme nikdy nesúhlasili, jednalo sa o protižidovské zákony a pretože HG mala asistovať pri ich dodržiavaní, u nás to tak nebolo a nielen u nás.A stanovený termín deportácie naši židia vedeli ako prví a tak sa im umožnilo, aby emigrovali do Maďarska, ale keď si zoberieš,že v našej dedine žili skoro dvesto rokov, i keď boli iní, patrili medzi nás. Tieto protižidovské opatrenia Slovenskej vlády za Tisovej podpory v nás zanechal nie dobrý dojem a spozorneli sme, pretože dnes to je Žid,zajtra Cigáň ... a potom, kto? Tí čo majú hnedé a zelené oči? .. ten náš Tiso,už nikdy nebol ten Tiso, ktorý mal vládnuť Slovákom, keď musel konať ako politik, nech, ale on bol aj kňaz našej cirkvi a aj tak sa mal zachovať. Vás učili a učia,že členovia Hlinkovej gardy boli fašisti a pomenovali to ešte krajšie podľa klérusu , klérofašisti. Možno ich bolo niekoľko sto,možno i tisícka, dve, nech ich parom vezme, vtedy mysleli, že sú pupkom sveta a aj tak konali, aj tak dokonali, ale hlavne pošpinili šľachetné úmysly väčšiny, chrániť,brániť svoju vlasť lebo časy nám neboli naklonené. Tí istí, čo obliekali uniformu HG vedeli zdvihnúť zbraň voči votrelcovi, i keď to bol dovtedy spojenec, ale nik ho tu nepozýval, no on prišiel a chcel robiť poriadky. Nie, neboli to jednoduché časy,ale vždy aj v tak zložitej dobe človek má ostať človekom. Škoda každého zmareného života v nezmyselnosti vojny,ale keď to zasiahne priamo teba.... Štefan bol dobrý a šikovný chlapec,bol chlap ako hora,skončil školu, zmaturoval a vraj je málo Slovenských dôstojníkov,vždy sa tešil domov a vraj :Niet krajšieho kúta,ako naše Slovensko a to bol až pri Azove v Rusku,... nič z neho nenašli, iba ta uniforma v šifonéry z Ruského frontu po ňom ostala ... . "
Starý otec môžem sa ešte niečo opýtať? Čo hovoríte nato, že Tisa odsúdili na trest smrti obesením? " Synku odpoviem ti takto ,a ty si vyber: Farárov by nemali vešať, ale prezidentov,ak nekonali tak,ako konať mali,áno. Tiso bol posledné roky iba pritakávač,mal sa pripojiť k povstaniu,v tom chybil. Čo ma prekvapilo,že Národný súd nedal obesiť Šaňa Macha ,to bol konfábel celej patálie so židovským majetkom a transportami,vo všetkom mal prsty spolu aj s Bélom Tukom. " Ja viem, že je vám stále smutno za strýkom Štefanom, ale ešte sa chcem niečo opýtať. " Pýtaj sa, ale už nemám náladu na spomienky." Vždy keď došlo na Štefana bol koniec rozhovorov.
Rozhovorov s mojím starým otcom od tohto bolo ešte mnoho,ale k Hlinkovej garde som sa už málokedy vrátil, ale nezabudnem, ako mi povedal:" Aj Hlinkova garda bola iba naša, Slovenska, patri do našej histórie a buďme radi,že už také gardy nemusíme zakladať. "

  • 0



Ja nie som naklonený polovojenským bojúvkám budovaným na straníckom alebo nacionálnom princípe. Máme branú moc a to musí stačiť! Nemal som rád ani ľudové milície, túto železnú päsť robotníckej triedy, nemám preto ani prečo obdivovať HG ako bojúvku HSĽS.

Farárov by nemali vešať, ale prezidentov,ak nekonali tak,ako konať mali,áno.

S tým by som súhlasil, pokiaľ by nebol farár prezidentom. Osobne si myslím, že farár by do politiky nemal vstupovať. Ak už vsúpil, tak musí niesť dôsledky, ako každý iný.Je pravda, že HG bojovala proti Maďarom po Viedenskej arbitráži. boje boli zastavené na oboch stranách po zásahu Hitlera. Arbitráž platila... (snáď jediná pozitívna vec)Treba pripomenúť, že pogromy na židov organizovala HG (nie armáda a polícia), členovia arizovali a povstanie potláčalí pohotovostné odiely HG (POHG) a boli mimoriadne krutí (kauzy"osobností" typu Kubala, Nižňanský a pod.).A nebol na vine len Tuka a Mach. V každom meste mali svojich lokajov, bez ktorých by nemohli existovať a ktorí nadšene a konjukturalisticky slúžili a prijímali bez mihnutia oka profit a sami ho aj iniciovali. Pred dvomi dňami Ústav pamäti národa (ÚPN) na svojej internetovej stránke zverejnil zoznam župných a okresných veliteľov Hlinkovej gardy z rokov 1939 až 1943. nech sú známi títo humanitárni pracovníci.Takže neglorifukujme, ale hodnoťme objekívne.
    • 0
Cat si od veci, bez urazky, toto nie je glorifikacia, niet co glorifikovat, co uz v uvode zretelne naznacujem, a nielenv uvode, je to v celom tomto blogu...
    • 0
Prepáč, Jozef, že som vyjadril svoj názor... :)
    • 0
som rád, že si vyjadril svoj názor a niet sa prečo urážať, ale glóriu by som HG asi neudelil, keby tam zrovna bol aj môj dedo a celá rodina.. :) :)
    • 0

Náhodný obrázok z albumov

Po smršti- pahýľ a jeden konár.

Hľadať v mojom Blogu

Najnovšie komentáre

Kľúčové slová

    Moje albumy vo Fotogalérii