Príspevok bol napísaný: 27. apríl 2006 - 16:32:50
weirdo, zdá sa, že sa netreba obávať toho, že zatiaľ funguješ normálne, a ktovie čo bude "potom" ...
gény sa po ožiarení začali chovať úplne inak, než sa očkakávalo... čiže sa to netýka detí, ktoré už boli narodené ... a ani detí, ktoré sa narodili ... ktoré sa nenarodili, tam je to trochu ináč...,
tu je jeden skutočne zaujímavý článok z dnešného Sme... dávam ho sem celý, lebo Sme po čase archivuje...
Spletité osudy gén(i)ov po černobyľskej tragédii
Najväčším bohatstvom mnohých ľudí je ich genetické dedičstvo. Ak by napríklad Černobyľ pred dvadsiatimi rokmi vybuchol v iránskej provincii Ramzar, väčšina tamojších ľudí by - zrejme - ani s nasledujúcou radiáciou nemala problémy. Najmä preto, že ich krvné bunky si postupne vypestovali vysokú odolnosť proti žiareniu. Obyvatelia Ramzaru totiž v porovnaní so svetovým priemerom, kam patríme aj my, žijú v podmienkach až 60-násobne vyšších hodnôt prirodzenej radiácie. A darí sa im v nich celkom dobre.
Ukrajina nie je Ramzar
V Ramzare nepozorujú zvýšenie úmrtnosti, na svet neprichádza viac detí s vrodenými defektmi, tamojšia populácia je oproti priemeru dokonca zdravšia. Podľa manželov Glazkovcov, ktorí napísali o genetických dôsledkoch Černobyľu v aprílovom čísle českého mesačníka Vesmír, vzniká odolnosť proti žiareniu minimálne 26 generácií, teda 600 rokov.
Černobyľ je však iná káva. Ukrajinci, Bielorusi ani ďalšie európske národy v okolí bývalej jadrovej elektrárne nemajú ramzarské gény, vypestované počas dlhých generácií. Po osudovom spackanom experimente na jadrovom reaktore, ktorý sa skoro ráno 26. apríla 1986 skončil výbuchom, bola ich DNA proti žiareniu prakticky bezmocná. Svoje dávky si samozrejme vybrala aj okolitá príroda a zvieratá v nej. Niet sa preto čo čudovať, že vzhľadom na známe katastrofické účinky väčších dávok ionizujúceho žiarenia na organizmy sa o Černobyle rozprávalo veľa legiend.
Valerij Glazko z Akadémie poľnohospodárskych vied v Kyjeve a Tatiana Glazková vo Vesmíre píšu: "Ešte nedávno sa horúco diskutovalo o tom, že v uzavretej zóne sa vyskytujú všelijaké príšery. Hovorilo sa o obludných mutáciách alebo o zrýchlení evolúcie. To všetko boli rozprávky." Podľa manželov Glazkovcov je dlhodobý vplyv černobyľskej katastrofy iný, než si ho prestavuje ľudová tvorivosť. Žiadne príšery s dvoma hlavami, šiestimi nohami alebo desaťnásobnou hmotnosťou. To podstatné, čo vedci zistili, možno zhrnúť takto: niektorí jedinci, citlivejší na zvýšenú radiáciu, sa nenarodili. Ich gény sa do nového prostredia jednoducho nedostali, lebo sa tam nehodili.
Hľadali na poli aj v laboratóriu
Genetické poškodenia (mutácie) pri kopírovaní DNA v bunkách nie sú ničím nezvyčajným. Napríklad u človeka pri delení buniek vzniká odhadom každú sekundu 10-tisíc mutantných buniek, tie však kontrolné mechanizmy DNA odstránia; ak nie, vzniká problém. Mutácie však nemusí vyvolať iba pôsobenie okolia, trebárs práve radiácia. U niektorých živočíšnych druhov vznikajú mutanty spontánne. Môžu sa objaviť po rôznych ochoreniach matky, po úraze alebo kontakte s chemickými látkami v kritických obdobiach vývoja plodu. Preto je také ťažké odhadovať počet obetí černobyľskej tragédie.
U druhov s jednoramennými chromozómami (patria k nim laboratórne myši a dobytok) sa objavujú spontánne mutanty so spojenými dvojramennými chromozómami (tzv. robertsonovské translokácie, čo už naozaj znie tak trochu ako z filmu o Frankensteinovi). K ich výskytu prispieva zvýšená seizmická aktivita alebo pozadie s vyšším ionizujúcim žiarením, a samozrejme tiež trebárs ožarovanie myší v laboratóriu.
Ukrajinskí vedci a ich kolegovia po nositeľoch trvalých genetických následkov mutácií pátrali. Očakávali, že mutanty v okolí katastrofy musia nájsť. Medzi rôznymi druhmi hrabošov, ulovenými v uzavretej zóne v okruhu 30 kilometrov od výbuchu, mutanty neboli. Nedarilo sa ich nájsť ani v rôznych líniách laboratórnych myší, pestovaných z postihnutých jedincov. Neodhalili ich ani medzi potomkami dobytka, ktorý sa v septembri 1987, teda rok a pol po výbuchu, pokojne pásol štyri kilometre od "sarkofágu" - zamurovaného reaktora. Býk Urán a kravy Alfa, Beta a Gamma, pomenované s veľkou dávkou rádioaktívneho humoru, sa stali základom chovu, ktorý na zamorenom území žije dodnes.
Mutanty jednoducho zmizli zo sveta, aspoň z toho, ktorý bol po havárii Černobyľa najviac postihnutý.
Kam sa podeli?
V roku 1996 zverejnil tím J. Dubrovovej v Nature prvú genetickú analýzu Černobyľu. Zistil, že viac mutácií oproti normálu prebieha v dosť záhadnej časti DNA, ktorá sa odborne volá minisatelitné lokusy. Tieto mutácie vedci zistili u detí ľudí, ktorí sa priamo podieľali na likvidácii havárie. Mutácie v štruktúrnych génoch (a práve tie majú v bunke na starosti to hlavné, teda výrobu bielkovín) však vedci nezistili. Ako podotýkajú manželia Glazkovci, mutácie v štruktúrnych génoch ľudí sa nenašli ani po výbuchoch atómových bômb v Japonsku na konci druhej svetovej vojny.
Niečo však vedci, pátrajúci po mutáciách, predsa len našli. "Kolegovia z Ústavu molekulárnej biológie a genetiky Ukrajinskej národnej akadémie vied C. C. Maljuta a A. I. Slomko sledovali embryonálnu úmrtnosť laboratórnych myší, ktoré dostali ionizujúce žiarenie v uzavretej zóne. Bola zvýšená, a to v štádiu, ktoré predchádza zahniezdenie embrya v maternici," píšu manželia Glazkovci.
Detektívne pátranie teda prinieslo výsledok. Vedci došli k záveru, že ožiarení jedinci nemajú mutanty v potomstve z dvoch dôvodov. Buď preto, že z buniek poškodených ešte pred delením sa nevytvoria gaméty (pohlavné bunky), alebo preto, že embryá, ktoré z nich vzniknú, zahynú v skorých štádiách vývoja, prípadne sa nedokážu uchytiť v maternici.
Zbohom, Karel Čapek?
Na záver sa vráťme do Černobyľa k osudu experimentálneho stáda, pochádzajúceho z Urána, Alfy, Bety a Gammy, ktoré obohatilo 14 kráv z pomerne čistých oblastí. Tieto kravy splodili päť generácií, narodených v podmienkach približne stokrát zvýšenej úrovne ionizujúceho žiarenia. Pri štúdiu ich genetickej výbavy vedcov čakalo prekvapenie: z ich populácie začali miznúť gény, typické pre vysoko špecializované holštýnske plemeno; ako keby sa vývojovo vracali späť k primitívnejším, ale voči prostrediu odolnejším plemenám.
Vedci si tiež všimli, že hraboše v najpostihnutejšej časti 30-kilometrovej zóny okolo reaktora, ktorá má názov Hrdzavý les, si začali stavať primitívnejšie nory. Znamená to azda, že Černobyľ aj v Hrdzavom lese vyradil z populácie práve gény, nejako spojené trebárs s vyššou úrovňou určitých zručností, teda gény v čomsi špecializované? Podľa manželov Glazkovcov to tak môže byť. Hlavným genetickým následkom Černobyľu pre populácie rôznych druhov podľa nich nie je zvýšenie počtu mutantných organizmov, ale skutočnosť, že časť génov mizne ako dôsledok selekcie (výberu), ktorá smeruje proti "radiačne citlivým" organizmom.
To znamená, že nevznikajú nové gény, ale strácajú sa staré, spojené s vyššou citlivosťou na nové podmienky. "Existujú nepriame dôkazy, že vnútri druhu sa na nové podmienky najlepšie prispôsobujú najmenej špecializovaní jedinci," píšu ukrajinskí vedci. A keď to funguje pri dobytku a hrabošoch, prečo by to nemalo fungovať aj v ľudskej populácii? To je, samozrejme, iba hypotéza, alebo, ak chcete, špekulácia. Možno si ju vyložiť rôzne. Napríklad tak, že medzi českými chlapcami, ktorí sa po Černobyle nenarodili (pozri rámček), čisto hypoteticky mohol byť trebárs nový Jaroslav Heyrovský alebo Karel Čapek. Prípadne, pretože rádioaktívny spad zasiahol aj západnú Európu, trebárs Ludwig van Beethoven. Ľudia, vybočujúci z priemeru, najmä géniovia, by mali mať aj vysoko špecializovanú, a súčasne "radiačne citlivú" genetickú výbavu. Alebo je to inak?
Gény, ktoré sa nehodia do nových podmienok?
Nie všetky gény sú vhodné do nových podmienok. Mutanti pri Černobyle síce nežijú, z populácií sa však strácajú gény citlivejšie na zvýšené ionizujúce žiarenie. Vyplýva to z výskumu, o ktorom v českom mesačníku Vesmír píšu manželia Glazkovci, autori článku o genetických dôsledkoch černobyľskej havárie pred dvadsiatimi rokmi.
Výskum ukrajinských vedcov korešponduje s inou hypotézou. Už dávnejšie ju zverejnil tím Miroslava Peterku z Ústavu experimentálnej medicíny AV ČR. Českí vedci zistili, že v oblastiach Čiech a Moravy, ktoré v kritickom čase zasiahol rádioaktívny oblak, sa v novembri toho istého roku narodilo oproti priemeru asi o 470 chlapcov menej ako zvyčajne. Ako vedci konštatovali, bolo to prvý a posledný raz, čo sa v Česku v päťdesiatročnej histórii porovnávania pôrodnosti narodilo podstatne viac dievčat ako chlapcov (normálne je 105 chlapcov na 100 dievčat). Postihnuté oblasti (Morava, Vysočina, východ Čiech a Praha) kopírovali smer rádioaktívneho vetra a dažďa z mája 1986. Pomer narodených "novembrových" chlapcov a dievčat v týchto oblastiach bol postavený na hlavu - 100:125. Dôvodom je podľa vedcov to, že mužský plod je oveľa zraniteľnejší a citlivejší na pôsobenie škodlivín všetkého druhu. Napríklad rodičovským párom, kde on aj ona fajčia viac ako dvadsať cigariet denne, sa rodí viac dievčat ako chlapcov.
MICHAL AČ
[27. 4. 2006
1
