Skočiť na obsah






Fotografia
- - - - -

Tomášove viktimologické problémy

Napísal: Tomáš , 16 december 2017 · 1 131 Zobrazení

tomáš horor viktimológia obeť šikanovanie

Anketa: Šikanovanie (2 člen(ov) hlasoval(o))

Veríte tomu že šokana a trauma obetí je vážna vec?

  1. Áno a je správne že sa tým už úrady viac zaoberajú (2 hlasov [100%])

    Percento hlasov: 100%

  2. Nie, je to neexistujúci jav ktorý môžeme kľudne bagatelizovať (0 hlasov [0%])

    Percento hlasov: 0%

Keby ste sa stali obeťou šikany...

  1. Nerobili by ste nič a potichu by ste to trpeli (0 hlasov [0%])

    Percento hlasov: 0%

  2. Riešili by ste to udaním/oznámením teda "bonzovaním" (2 hlasov [100%])

    Percento hlasov: 100%

  3. Sám by ste sa postavili útočníkom aj s tým vedomím že nemáte šancu vyhrať (0 hlasov [0%])

    Percento hlasov: 0%

Hlasovať Návštevníci nemôžu hlasovať

Viktimita označuje náchylnosť človeka stať sa obeťou trestného činu. Ide o súhrn bio-socio-psychologických znakov, ktoré sú typické pre obete resp. zvyšujú pravdepodobnosť stať sa obeťou istého druhu trestného činu. Z tohto pohľadu možno usudzovať, že riziko stať sa obeťou trestného činu závisí okrem iného aj od vlastností, telesných dispozícií, sociálne role a správanie sa ako potencionálnej obete. Trestné delikty určitého druhu, sa za istých okolností môžu stať bezprostrednou príčinou ďalšej delikvencie a tím viesť k tzv. reťazovej viktimizácii.

 

Bravooooo game, axel, alex a ostatní. Presne ste to vystihli! :thumbsup:
Viktimizácia vo všeobecnosti predstavuje proces, v ktorom sa človek stáva obeťou trestného činu. Konkrétne ide o proces, v ktorom dochádza k poškodzovaniu človeka a spôsobovaniu ujmy. Tento proces začína útokom páchateľa na obeť. Viktimizácia však
útokom nekončí. Ujma spôsobená útokom predstavuje len úvodný dej. Na tento úvod nadväzujú ďalšie zraňujúce okolnosti či udalosti.

 

Emocionálna ujma - na rozdiel od finančnej či fyzickej je táto len ťažko objektívne preukázateľná a postihnuteľná. Súvisí s osobnosťou, je individuálna a jej následky môžu byť ťažko odstrániteľné. Prejavuje sa strachom, zlosťou ponížením, nespavosťou, fóbiami, zníženou pracovnou výkonnosťou.

 

Škodu, ktorú obeť utrpí samotným trestným činom, tzv. primárnou viktimizáciou, sa môže pod vplyvom vedomých či neželaných negatívnych postojov a reakcií okolia zameraných proti obeti ešte prehĺbiť. Tento proces je potom označovaný ako sekundárna viktimizácia. Táto je spôsobená v dôsledku reakcií formálnych inštancií sociálnej kontroly alebo neformálneho sociálneho okolia. Toto znamená, že druhotné psychické ujmy vznikajú napr. reakciou najbližšieho okolia na udalosť, alebo traumatizujúcim pojednávaním pred súdom.

 

Zdrojom sekundárnej viktimizácie môže byť páchateľ zastrašujúci svoju obeť, sociálne prostredie (rodina vyčítajúca ľahkomyseľnosť). Svoju rolu zohráva i vyšetrovanie trestného činu, súdne prejednávanie, vedenie výsluchu obete, a to i preto, že trestný poriadok obsahuje niektoré ustanovenie, ktoré majú obmedziť či zmierniť negatívny dopad trestného konania na obeť.
Viktimizácia ako taká predstavuje silne stresujúcu udalosť, ktorá je neočakávaná a prakticky nepredvídateľná. Vyznačuje sa tým, že je prakticky nemožné sa naň vopred pripraviť, veľmi ťažké sa s ňou rozumovo vyrovnávať a existuje len malá šanca sa jej vyhnúť len vlastným pričinením.

 

Stretávame sa tu s momentmi, ktoré vyvolávajú emocionálnu ujmu. V tejto súvislosti sa uvádza aj pojem neviditeľné rany vznikajúce ako dôsledok kriminálneho útoku. Medzi tieto rany patria predovšetkým pocit zneuctenia, strata pocitu dôvery, strata pocitu autonómie. Pocit zneuctenia - obete tento pocit vyjadrujú tak, že sa im sprotiví svet, stratia svoju vnútornú rovnováhu, zmizne u nich presvedčenie, že sú v porovnaní s ostatnými v poriadku. Strata pocitu autonómie - človek rozhoduje o svojom jednaní a jeho následkoch, počíta s tým, že vlastnou aktivitou dokáže kontrolovať a prekonávať rôzne situácie. Obeť spravidla o tieto pocity prichádza a začne sa cítiť slabá a bezmocná.

 

Vidíte o tomto som vám hovoril a neverili ste. Vy ste mi nadávali že sa len ľutujem ale tu to je jasne napísané že aké emocionálne ujmy utrpia večne terorizované obete a treba im všemožne pomáhať vyrovnávať sa s tým.

 

Zaoberáme viktimizáciou a jej druhmi, dopadom trestného činu a jej dôsledkami na život obetí. Ďalej predstavujeme posttraumatickú
stresovú poruchu ako reakciu na traumatizujúcu udalosť, ktorá sa môžu prejavovať aj neskoršie - po činu. Reviktimizácia označuje skutočnosť, že určitá osoba sa stane v priebehu relatívne krátkeho obdobia znova obeťou trestného činu.

 

Vidíte? Nečudo ža ma opakovane napádajú, osočujú, šikanujú, uťahujú si zo mňa, mobujú atď.
Boj proti kriminalite patrí medzi najdôležitejšie časti práce ako predísť, resp. vyvarovať sa trestného činu a preto by sa jej mala venovať veľká pozornosť. Je predsa lepšie snažiť sa zamedziť akýmkoľvek trestným činom, než ich potom riešiť.[/quote]
A potom mi idú vyčítať že som bonzák a takéto hlúposti. Veď treba proti tomu bojovať a keď je niekto slabší a bezbranný tak sa môže jedine obrátiť na pomoc iných (teda nadriadeni, pedagógovia, vychovávatelia, úrady atď).
[quote]V tretej kapitole sa zameriavame na pomoc, ktorá sa poskytuje obetiam trestných činov. Predovšetkým venujeme priestor psychologickej a sociálnej intervencii, ďalej ako treba zaobchádzať, resp. správať sa s obeťami v týchto situáciách.[/quote]
Takže to nieje vôbec bonzáctvo ale prosba o pomoc a vyriešenie veci. Na to je príslušný personál vo firme, obecná polícia, občianske hliadky atď. Aby obetiam pomáhali. Mali by byť nejakí na toto zameraní psychológovia či sociálni pracovníci a poradne kam by som sa mohol obrátiť že mám takýto dlhodobý problém a trpím post-traumami z nich.
[quote]Viktimológia rozlišuje svoj užší a širší predmet. V užšom vymedzení ide skôr o obete trestných činov, vymedzených v zmysle právnom (trestného práva). V širšom vymedzení ide o každý druh ohrozenia, poškodenia, zničenia alebo čo i len zlého zaobchádzania alebo zneužívania.

Takže toto nieje niečo nad čím vy aj väčšina len mávnu rukou a bagatelizujú to že ide len o srandičky. Toto sú vážne veci lebo obeť nimi trpí len duševné formy utrpenia nikto neberie vážne lebo navonok niesu vidieť ale je to rovnaké ako krvný tlak teda tichý zabijak. Príklad z USA keď šikanované decko to už nevydržalo, zobralo do školy otcovu zbraň a odstrelila tých spolužiakov. Alebo šikanovaná obeť spácha samovraždu. Vy ani netušíte ako trpím a ako sa cítim keď sa mi dejú tieto veci. Lebo aj toto menenie zamestnaní, večný útek pred zlom, papierovačky a všetko mi neni jedno ale zostávať v tom pekle t.j. medzi ľuďmi ktoré mi peklo robia a nedajú sa nijako zastaviť tak musím ujsť čo má potom následky a ceľkový dopad na môj ďalší život.

 

Viktimológia rozlišuje niekoľko základných pojmov: viktimu (obeť trestného činu), viktimitu (predispozíciu stať sa obeťou trestného činu) a viktimázáciu (proces stávania sa objektom trestného činu). Inak povedané obeť vyjadruje pravdepodobnosť rizika, že sa jednotlivec alebo určitá sociálna skupina stane obeťou trestného činu. Statický model viktimity predpokladá, že ide o trvalé osobnostné črty ako psychopatické črty, extrovertnosť, afektívna labilita, asociálnosť. Ide teda o identické črty, ktoré predisponujú človeka aj k tomu, aby sa stal páchateľom. Dynamický prístup, je opakom statického modelu v tom zmysle, že zdôrazňuje interakčne psychologický model, t. j. analýzu sociálnej interakcie, v priebehu ktorej sa z jedného človeka stáva páchateľ a z druhého obe.
No a takisto by ma zaujímalo že prečo to vlastne robia tí vagabundi? Lebo napríklad viacerí mi povedali že oni nikdy nemali nutkanie ubližovať slabším, uťahovať si z niekoho atď. Keď sa chcú zabaviť použijú inteligentný humor ale nie sarkazmus či čierny humor, kameňáky atď. Ja sa vlastne cítim najlepšie v takej spoločnosti. Ale niečo aj tých zlých robí zlými.

 

Trestný čin spôsobuje na kratšiu alebo dlhšiu dobu stratu ilúzie dobrého sveta (svet je zlé miesto, kde sa odohrávajú nevysvetliteľné, nespravodlivé udalosti, obeť nebude dôverovať druhým a objaví sa pocit strachu) alebo stratu ilúzie kontroly - zdá sa, že kontrolovanie a ovplyvňovanie životu je zbytočné a nezmyselné, pretože človek sa dostáva do takej situácie, ktorú nemôže sám riešiť, obeť sa cíti bezmocná a slabá.

 

To je dôvod prečo sa sťažujem a hľadám pomoc niekde. Ja nieže sa tak cítim ale viem že som slabší... Napríklad keby ma buzeroval niekto odomňa slabší tak by som sa ho nebál ale mne to takí nikdy nerobili. Vždy idú takí po mne čo už majú skúsenosti z ulice. Proste darmo je odomňa o 10 rokov mladší a o hlavu menší keď chodí na box, do posilky a bicepsy má také že jeho ruka je dvakrát širšia ako moja, každý víkend sa mláti v baroch, na obvodnom oddelení sa ocitne častejšie ako vysokoškolák na prednáške, vychovala ho ulica... Tak si myslíte že ak takému človeku pohrozí človek ako ja tak sa zlakne? Keby som mu aj vylepil jednu tak by to len bola zámienka aby si ma chytili a zmlátili ako pomstu za to že som sa opovážil na neho siahnúť.

 

Príklad s cigánmi: Príde k niekomu agresívne mu skočí do cesty a pýta si peniaze/ciageretu atď:
Róm: Stoj/poď sem ty bu...rant! Daj mi euro/cigaretu!
Obeť: Nemám...
Róm: Neklam lebo ti rozbijem nos!
Obeť: Naozaj nemám...

Róm na to spraví lúpežné prepadnutie (teda obeti násilím prehladá vrecká, strhne tašku, vytrhne z ruky mobil atď...

 

Druhá situácia keď obeť odpovedá drzo:
Róm: Stoj/poď sem ty bu...rant! Daj mi euro/cigaretu!
Obeť: Nič ti nedám, choď aj ty robiť a zarob si...
Róm: Ty sa s kým takto rozprávaš ty bu...rant vyje...ný!
Obeť: S Tebou!

Róm ho zo zlosti zmláti a prípadne ho aj okradne.

 

Tretia situácia keď sa obeť bráni:
Róm: Stoj/poď sem ty bu...rant! Daj mi euro/cigaretu!
Obeť: Počuj, ustúp a neotravuj lebo ti jednu flasnem!
Róm: Ty sa s kým takto rozprávaš ty bu...rant vyje...ný!

Buď zaútočí prvý róm alebo obeť a vznikne pouličná bitka. Kumpáni rňoma sa pridajú a obeť ajtak fasne od presily...

 

Takže poučenie? Nad nimi sa nedá vyhrať!

 

Obeť je pod silným psychickým tlakom v dôsledku trestného činu a často jej chýba akákoľvek sebadôvera, je veľmi oslabená. Dlhodobo jej je podsúvané, že za všetko môže ona. Hanbí sa za zverejnenie, obviňuje samu seba z provokácií, neschopnosti vzdorovať páchateľovi, čo na to povedia iní. Osobnosť sa stáva obeťou vtedy, keď sú objektívne a svojvoľne narušené jej práva, a keď toto narušenie je sprevádzané silným emocionálnym prežívaním.
Podľa Deklarácie obete znamenajú osoby, ktoré individuálne alebo kolektívne utrpeli ujmu, vrátane fyzického a psychického poškodenia, emocionálneho utrpenia, ekonomickej straty, alebo závažného porušenia ich základných práv z dôvodu konania alebo nekonania, ktoré je porušením vnútroštátnych trestných zákonov platných v členských štátoch, vrátane tých zákonov, ktoré ustanovujú trestnosť zneužitia právomoci. Obete majú právo na poskytnutie primeranej špecializovanej pomoci pri zvládaní emocionálnej traumy a ostatných problémov spôsobených viktimizáciou.

Vlastne presne ten prípad čo je uvedený vyššie. Tým že ma šikanujú porušujé zákony a ja mám právo uch nahlásiť, udať, bonznúť a rovnako aj mám právo na pomoc ako obeť.

 

Typológia obetí môžeme rozdeliť podľa Fattaha do 5 základných skupín:
1. Zúčastnená osoba - kriminálnemu činu predchádza interakcia obete
s páchateľom, ktorá významným spôsobom ovplyvňuje motivácie páchateľa,
čiže v určitej miere sa podieľa na trestnom čine.

2. Nezúčastnená osoba - pred kriminálnym činom nedochádza k žiadnej
interakcii a motivácia páchateľa nemá priamu väzbu na obeť, t. j. nemá
nijaký podiel na vzniknutom trestnom čine. V tomto prípade obeť nemala
možnosť vnímať potencionálne ohrozenie skôr než v momente samotného
činu. Môže ísť napr. o chodca, ktorého na chodníku prejde opitý vodič.

3. Provokujúca obeť - ide o špecifický druh interakcie medzi obeťou
a páchateľom, ktorý majú činnostný charakter. Provokujúca obeť podcenila
nebezpečnosť situácie, zle zistila osobnosť páchateľa a zámerne či
mimovoľne sa vystavila silnej viktimologickej situácii.

4. Latentná alebo predisponovaná obeť - má znaky viktimogenných faktorov,
rola obete však nie je verejná a ujma nie je formálne známa.

5. Nepravá (falošná) obeť - rola obete je získaná omylom, nedorozumením
alebo zhodou okolností. Osoba sa zdržiavala v nesprávnom čase a na ?nesprávnom mieste, a v dôsledku toho sa stala obeťou náhodne.

 

Na mňa pasuje navjviac toto:
Latentná alebo predisponovaná obeť - má znaky viktimogenných faktorov, rola obete však nie je verejná a ujma nie je formálne známa.

 

V modernej spoločnosti sa každý jednotlivec môže stať obeťou trestného činu. Prostá skúsenosť však ukazuje, že pravdepodobnosť stať sa obeťou nie je rozložená rovnomerne. Z uvedeného sa dá usudzovať, že riziko stať sa obeťou záleží aj na vlastnostiach, zamestnaní, sociálnej roli a správaní osôb alebo skupiny osôb. K vyjadreniu stupňa tohto rizika sa používa pojem viktimita. Svojím spoločným menovateľom je nezáujem o potreby obeti a ochranu jej dôstojnosti. Ak pri nazeraní na páchateľa platí prezumpcia neviny, potom pre zaobchádzanie a komunikáciu s obeťou by mala platiť prezumpcia dobrých mravov a dobrého mena.

 

Zase len o tom že ich niečim priťahujem ako magnet...
Pocit nedôstojnosti - obete často trpia pocitom poníženia. Tento pocit posilňuje aj nevhodná reakcia okolia, kde je tendencia sa vyhýbať kontaktom s obeťami trestných činov. Táto tendencia je spojená s laickou teóriu o tom, že obeť nesie určitým spôsobom vinu natom, čo sa jej prihodilo a umožňuje tak utíšiť svedomie ľudí netrápiť sa súcitom k nej a neprežívať tak bolesť, ktorú obeť utrpela.
Pocit izolácie - nadväzuje na teóriu o spolupodieľaní sa obete na jej viktimizácii. Často mení postoj ľudí k obetiam trestných činov. V dôsledku zmien ktorými prechádzajú vzťahy v sociálnom okolí, rodine, na pracovisku či mieste bydliska dochádza k ubúdaniu kontaktov, správanie a postoj k obetiam začína byť strojený a neprirodzený. Tieto faktory obeť registruje a trpí pocitmi izolácie a osamotenia.
Zastrašovanie - podľa Doporučenia Rady Európy č. (2005) 09 sa zastrašovaním rozumie priama alebo nepriama vyhrážka uskutočnená voči svedkovi alebo spolupracovníkovi justície, ktorá môže viesť k ovplyvneniu ochoty podať výpoveď alebo ktorá je dôsledkom jeho výpovede.

 

Niekedy môže mať fatálne následky pre ďalšiu fázu života, napr. prípady sebavraždy obetí, strach po celý život atď. Mnohí psychológia poukazajú na dopad na budúce sociálne správanie obetí. Priťažujúcou okolnosťou k tomuto môže byť aj ľahostajnosť ostatných na mieste činu, ak je obeť napadnutá na verejnom priestranstve.
Takže vidíte že toto niesu veci ktoré treba len tak bagatelizovať. Ten kto to nikdy nezažil ten neuverí... Ale je to fakt ťažké s tým žiť že som neustále terčom, neustále zastrašovaný, neustála beznádej, nikto s tým nič nevie spraviť. Keď aj spraví tak nasleduje vyhrážanie prípadne pomsta.

 

Podpora najbližšieho okolia v dobe tesne po čine môže výrazne vplývať na návrat obete k bežnému životu. Postačuje ak je v okolí obete dôveryhodná osoba, ktorá je ochotná ju sprevádzať na ceste k vyzdraveniu. Táto osoba ale musí vedieť, čo presne obeti pomáha a naopak, čo jej škodí. Asi najčastejšie sa vyskytujúcim problematickým správaním okolia je stratégia popierania faktu trestného činu. Okolie v podstate komunikuje s obeťou ako keby sa nič nestalo, vyhýba sa rozhovorom o boľavých miestach nabáda ju, aby konečne zabudlo na kritický incident. Táto stratégia ale blokuje prirodzené mechanizmy vedúce k vyrovnaniu sa s traumatizujúcou okolnosťou. Z toho vyplýva, že nevhodné reakcie okolia posilňujú negatívny dopad trestného činu na obeť.

 

Tak mi nevyčítajte že sa občas ľutujem na fóre. Ja sa nemám komu vyrozprávať. Keď som doma povedal ako decko že ma šikanujú tak som doma dostal ešte ďalší výprask a tak som žil stále psychycky zdeptaný že nik mi nepomôže nik ma neochráni, v škole ma čaká šikan, doma to povedať nemôžem lebo tam ma potom čaká trest za to... Takže som sa nemal kam utiahnuť, nemal si ma kto vypočuť, nemal mi kto pomôcť. A v dospelosti je to podobné. Ak niekomu poviem že ma šikanujú tak sa mi otáčajú chrbtom a nechcú s tým nič mať prípadne mi ešte vynadajú že ako je možné že sa chlap v mojom veku nevie brániť a mám sa pochlapiť... Ale zo zajaca vlk nikdy nebude. Ja som mierumilovný, ja si nepredstavujem cestu na poštu tak že sa musím 3x pobiť so zbojníkmi. Ja chcem pokojne v klude žiť, kľudne prejsť ulicou bez konfliktu ako mnoho iných ľudí. Chcem byť na pracovisku bez konfliktu ako mnoho iných ľudí.

 

Pre kontraproduktívnu stratégiu zaobchádzania s obeťou trestného činu sú typické dva chybné mýty - obeť musí čo najskôr zabudnúť, preto je treba sa k nej správať ako keby sa nič nestalo a obeť je bezmocný človek, vyliečia ju odpočinok, pokoj a vhodné lieky. Práve naopak, obeť nikdy nezabudne na trestný čin a preto pasívny prístup ju nikdy nevráti do bežného života. Vzniku posttraumatických stresových porúch sa dá v mnohých prípadoch predísť a to v nezávislosti na druhu násilia, ktorému bola obeť vystavená. Tejto poruche možno predísť správnou a včasnou podporou v súkromnom i pracovnom prostredí, včasnou odbornou intervenciou a eliminovaním rizík druhotného poškodzovania obete, necitlivým prístupom k nej a ďalšími faktormi.

 

Takže už ma z časti dúfam chápete ľudia že pre mňa to je ťažké a ešte keď sa to aj opakuje mesiac čo mesiac v lepšom prípade raz za pól roka sa mi minimálne také niečo prihodí tak potom aký mám byť?

 

Pokiaľ ide o objasnenie, existovali dva špekulatívne názory. Prvý názor predpokladal, že ide o zvlášť nepriaznivú zhodu smutných, ale úplne náhodných situácií. Druhý názor vnímal zhodu náhod ako neuspokojujúce vysvetlenie a hľadal iné vysvetlenie a dospel k predpokladu o existencii tzv. predestinovanej obete. Človek sa stáva znova a znova obeťou nejakého trestného činu nie čistou náhodou, ale vplyvom určitých osobnostných dispozícií, ktoré ho robia v očiach páchateľa natoľko zaujímavým, že si ho opätovne vyberie za svoj terč útoku. Predestinované obete sa dajú predstaviť ako smoliarov či smoliarky, priťahujúce kvôli svojim bližšie neurčeným zvláštnostiam pozornosť páchateľov. Ktoré osobnostné vlastnosti utvárajú základ rizika stať sa obeťou trestného činu nebolo jasné.
Takže stále zostáva zisťovať prečo zbojníci napádajú nenápadného, chudobného, bezvýznamného človeka, šedú myš ktorá nikoho neprovokuje a vyhýba sa rizikovým miestam kde sa tieto veci stávajú. A tu je na to aj čiastočná odpoveď:

 

Páchatelia sa vo väčšine prípadov správajú racionálne. Pre akciu sa rozhodnú až v momente, kedy budú veriť, že budú úspešní a
rýchlo získajú kontrolu nad situáciou. Dôležitú úlohu preto hrajú signály, ktoré vysiela obeť do svojho okolia, lákavé sú predovšetkým zraniteľné obete. Ak vysiela osoba do svojho okolia signály slabosti, zníženej energie, neopatrnosti, priťahuje na seba
pozornosť potencionálnych páchateľov. Psychologickým základom kariéry obete je naučená bezmocnosť a pocit vlastnej slabosti, kedy viera vo svoje vlastné schopnosti je silno narušená a pocit životnej sily mizne. Práve preto u týchto obetí je dôležité čo najskôr ponúknuť odbornú pomoc, ktorá sa cielene zameriava na problém zvýšenej zraniteľnosti. Predpokladá sa, že u týchto typov obetí nestačí len laická pomoc okolia.

Takže tu je to vysvetlené úplne jasne. Pomôže už len odborník a preto ho aj vyhľadám.
Preventívnymi opatreniami sa vytvárajú podmienky na to, aby sa potencionálnym páchateľom sťažilo páchanie trestnej činnosti, ak napriek tomu dôjde k ich porušeniu, nastupuje represia. Úlohou represie je prioritne postihovať páchateľov spoločensky negatívnych vplyvov po ich spáchaní a zároveň realizáciou týchto postihov vplývať na potenciálnych páchateľov.
Takže tu máte dôkaz o tom že nejde o bonzáctvo ale o prevenciu!
V súčasnosti je venovaná značná pozornosť na situáciu obeti trestného činu. Pre prevenciu osoby, resp. skupiny osôb s vyšším viktimizačným potencionálom existujú vhodné prostriedky (alarm, sprej), výcviky v sebaobranných technikách, psychologické
a sociálne pôsobenie na útočníka. Ďalej možno sem priradiť propagáciu preventívnych programov (psychologické, terapeutické kurzy), ktoré sú adresované úzkej skupine ľudí. Na tieto programy nadväzujú aj programy, ktoré úzko súvisia s pomocou obetiam
trestných deliktov.

Bavili sme sa o tejto možnosti ale človek mierumilovnej povahy sa nikdy nepostaví na odpor silnejšiemu. To človek musí mať v sebe ako príklad uvediem aj človek drobného vzrastu chytí amok a zoberie tyč, kvetináč, dosku, roxor a útočníka utlčie do bezvedomia. Ale ja sa bojím následkov tak ma blok nepustí. Ja musím hľadať humánnejšie riešenie.

 

Osoby prežívajúce trestný čin neustále čelia riziku, že dôjde k opakovanému násiliu. Nevyhnutnou súčasťou poskytovania služieb musí byť pomoc pri vyhodnocovaní nebezpečenstva a bezpečnostný plán, ktorý by mal vychádzať z aktuálnej situácie obete. Právo na ochranu a bezpečia - Prioritou pri výskyte trestného činu je pre sociálnych pracovníkov zabezpečenie ochrany a bezpečia (safety) ohrozenej osoby. Vzhľadom na diagnostický proces je preto dôležité rozpoznať mieru ohrozenia dotknutých osôb a poznať všetky dôležité rizikové faktory. Osoby, ktoré zažili trestný čin, neboli len pasívnymi obeťami, ale často prijali aktívne stratégie, aby maximalizovali svoju bezpečnosť a ochranu.
Takže vidíte jasne že si ochranu zaslúžim a mám na ňu plné právo... Takže benevolentný prístup majstrov, vedúcich zmeny, nieje v poriadku. Tak ak sa to nabudúce stane tak rovno kontaktovať políciu alebo nejakú mimovládku pre pomoc týraných ľudí atď. Tí to už bagatelizovať nebudú. Je ich povinnosťou prísť spísať zápisnicu, vyšetriť to atď. Keď si s nimi nespravíte poriadok, tak to dotiahnem až do Haagu! Obrazne povedané.

 

Zdroj: Antiskola



  • 1



Hľadať v mojom Blogu

August 2018

N P U S Š P S
   1234
567891011
121314 15 161718
19202122232425
262728293031 

užívateľ(ov) prezerá

0 členov, 0 návštevníkov

Kategórie

Najnovší návštevníci

  • Fotografia
    smiley
    4. aug 2018 - 11:35
  • Fotografia
    game
    28. júl 2018 - 12:54
  • Fotografia
    dodotom68
    29. jún 2018 - 12:41
  • Fotografia
    Proteus
    8. jún 2018 - 10:42
  • Fotografia
    tyso
    16. máj 2018 - 14:26